Aj po tretí krát bola pri skvelej umeleckej akcii slovenská stopa výrazná

Je nám potešením, že sme od začiatkov podujatia Umění nás spojuje v Kostelci nad Černými lesy jeho súčasťou. Spojenie „výrazná slovenská stopa“ berieme s krajanmi Vladimírom Škutom, hlavným organizátorom, a Lacim Viszockym, ktorý je tiež s vydarenou akciou spätý od jej vzniku, už taktiež ako potrebný „folklór“, a radi si z neho uťahujeme.

V takto odľahčenej atmosfére prebieha celý jednodňový festival umenia. Nik na ňom nerieši prípadné rozdielne pohľady na fungovanie sveta, ale baví sa o tom, čo nás skutočne spája. Tým je túžba tvoriť a deliť sa o to i s ostatnými. A hlavne – je organizátorom v tejto snahe naklonené aj počasie. Hoci zakaždým boli predpovede nie práve optimistické, doteraz sa vždy v deň konania nebo rozjasnilo a doprialo vystavujúcim dôstojný priestor na prezentáciu.

Rast je zjavný takmer všade

Nie inak tomu bolo aj tretiu májovú sobotu, keď do Kostelca mierili vystavujúci snáď už zo všetkých smerov Českej republiky. Inšpiráciou pre vznik Umění nás spojuje bola obdobná akcia Rokycanské koryto, konajúca sa každoročne v koryte rieky Klabava v Rokycanoch. Tu je tým, čo dotvára unikátnosť akcie, priestor niekdajšej Vondráčkovej továrne na keramiku. To sa vďaka zanieteniu jej súčasných majiteľov zmenilo na Nové muzeum keramiky, ale aj priestor pre výstavy, umelecké ateliéry a zázemie pre fotografov a filmárov.

Už od rána bolo v exteriéri továrne, ale po prvýkrát aj vo vnútorných priestoroch rušno. Rekordný počet vystavujúcich snáď všetkých vekových kategórií sa snažil pripraviť prezentáciu svojich diel. Miest a možností vystavenia taktiež pribudlo hneď pri vstupe.

Najviac vystavujúcich bolo fotografov. Tento rok sa mohol festival pochváliť aj rozšíreným počtom vystavujúcich z aktívnej fotoskupiny VERUM PHOTO na čele s jej zakladateľom Kevinom V. Tonom. Potešiteľná bola aj predajná prezentácia internetového obchodu s knižkami Photo Book Point. Nejeden z prítomných tam objavil a zakúpil zaujímavú fotoknihu.

Slávnostné zahájenie síce nezačalo v presne stanovenú dobu, ale zaklepanie na obľúbenú „šamanskú“ misku Vladimíra Škutu (medzi fotografmi známeho pod pseudonymom Vlad von Tier) otvorilo priestor pre prezentáciu, ale asi aj naozaj udržalo počasie na uzde. Okrem možnosti pozrieť si vystavené diela a porozprávať sa s ich autormi prebehla aj ukážka tvorby dvoch poetov. Svoje básne predniesli Lukáš Trejbal a Lenka Faltejsková. Prezentáciu originálnej fotografickej techniky olejotlače a následný workshop ponúkol Laci Viszocky a k dobrej nálade prispela rokycanská kapela PVE.

Príjemným bonusom bolo aj krátke predstavenie svojej tvorby priamo z úst Kevina V. Tona a Pavla Nasadila. Vymedzený čas ubehol veľmi rýchlo. Našťastie bolo dosť času, aby si každý, kto chcel, mohol prejsť vystavené veci aj niekoľkokrát a tak postupne vstrebať množstvo energie, ktorá z nich išla.

Dážď prišiel, ale až v správny čas

Akcia sa proste vydarila a vidieť, že organizátori sa každým rokom učia, ako veci zlepšovať, a rastú postupne na formát, ktorý láka viac návštevníkov nielen z Kostelca. To isté platí i o samotnej Vondráčkovej továrni, kde vidieť každý rok nejaké to vylepšenie jej rozľahlých priestorov, ale aj možnosti občerstvenia. Dopĺňajú tak možnosť dobre sa najesť v blízkom pivovare.

Dôkazom toho, že počasie je naozaj naklonené tomuto kultúrnemu zážitku, bol fakt, že keď už všetci vystavujúci boli na ceste domov a my sme si konečne sadli pri okne s Vladimírom Škutom a rezbárom Petrom Kameníčkom, začali sa z vonku ozývať zvuky dažďa. Získané pozitívne emócie rozhodne nezmyl.

Komunita vytvorená z úprimnej radosti spája odhodlanie

S odstupom niekoľkých dní sme sa spojili s Vladimírom Škutom, ktorý sa hlavnou mierou podieľa na tom, že umenie nás skutočne spája, aby zhodnotil tento ročník. Keďže si tykáme, dovolili sme si priateľský tón zanechať aj v rozhovore.

Čo ťa najviac potešilo?
Stále cítim veľa energie. Som nadšený. Najviac ma potešilo, že nám vyšlo počasie. To bol skutočný dar. Teší ma, že vystavujúci tvoria komunitu vytvorenú z úprimnej radosti. To je to, prečo je žiť život tak krásne. To je to, čo nás spája. Nie sú to falošné ideály, ale to odhodlanie sa spojiť a urobiť svet na chvíľu krásnym.

Som rád, že tam patrí Kevin i Pavel Nasadil, ktorí by sa mohli oprávnene na takúto akciu dívať s odstupom. Tá komunita je tam aj bez vidiny získania medailí, ocenení a falošných nádejí. Je priama a láskavá.

Koľko bolo vlastne tento rok vystavujúcich a divákov?
Ak zarátam do toho počtu aj kapelu, tak bolo 55 účastníkov. Počet divákov si netrúfnem odhadnúť. Odhady od viacerých hovoria, že počas trvania akcie tam prešlo do 500 ľudí, ale je to len hrubý odhad.

Myslíš, že ste naplnili strop vystavujúcich, alebo by si to ešte o rok navýšil?
Podľa mňa sme ho už dosiahli a tieto počty nebudeme navyšovať.

Priniesli ste aj viaceré novinky. Ktorá sa podľa teba najviac osvedčila?
Noviniek tohto ročníka bolo skutočne viac. Za mňa veľký bonus bol Photo Book Point Chirilla Cerepenca. Rozhodne zaujalo aj čítanie básní Lukáša Trejbala a Lenky Faltejskovej. Kapelu PVE z Rokycan si ľudia tiež dosť chválili a to mám veľkú radosť. Riešim, že vystúpia o rok znova u nás. Rozhovor o fotke autorov Kevina V. Tona a Pavla Nasadila bol tiež fajn. Takže myslím si, že každá novinka sa dobre uchytila.

Myslím, že hlavnou výhodou vášho festivalu je jeho zázemie – Vondráčkova továrna. Aj tento rok vám poskytla viacero „vylepšení“. Ako vnímaš ty tento unikátny priestor?
Vondráčkovu továrnu ešte stále nemám tak úplne prebádanú a vždy ma niečím prekvapí. Miesta je tam dosť a aj vecí, čo sa dajú použiť k výstave. Napr. tento rok sme využili priestor pripravovaného ateliéru, ktorý nám ponúkol iný rozmer. Posunulo nás to zas inde a z toho mám obrovskú radosť. Za mňa – snáď lepšie miesto na taký typ akcie, čo robíme v Kostelci, nie je.

Ako ťa poznám, už teraz rozmýšľaš nad tým, čo by sa dalo do budúceho roka zlepšiť. Môžeš už teraz povedať, čo by to malo byť? Čo je vlastne pre teba prínosom a zmyslom tejto akcie – čím ťa napĺňa?
Najdôležitejšie je pre mňa to osobné stretnutie, keď dá človek človeku ten čas. V dnešnom kybernetickom svete, kde vládnu sociálne siete a lajky, tak práve to stretnutie tvárou v tvár s ľuďmi, ktorých si práce veľmi cením. Je to o takej tej pohode, v sobotu keď som chodil medzi ľuďmi, všetci sa usmievali a to ma hreje na srdci. Zlepšiť chceme hlavne parkovanie, chceli by sme na budúci rok dať k nemu kompetentného človeka, ktorý by naň dohliadol. Rád by som bol, keby aj o rok odprezentovali svoju tvorbu ďalší fotografi. Mám už aj jedno veľmi zaujímavé meno, ale zatiaľ ho nejdem prezrádzať – bude to prekvapenie.

A na záver skús sformulovať poďakovanie tým, bez ktorých by toto podujatie nebolo.
Hlavne chcem poďakovať mojej rodinke, ktorá je mi oporou, aj keď to nemajú so mnou ľahké. Kamarátke Terke, s ktorou akciu organizujeme. Našim novým dvom členom v organizačnom tíme – Viktorovi a Ondrovi – sú veľmi šikovní. Honzovi Novákovi a Zbyňkovi Hozákovi za poskytnutie priestoru a ich pomoc. A všetkým vystavujúcim, ktorí sa k nám vracajú radi. Ešte musím poďakovať dvom subjektom, ktorí nám pomohli s rastom. Tento rok nám Černokostelecký pivovar ponúkol veľké parkovisko, za čo sme tiež veľmi vďační. Ešte aby som nezabudol – veľké poďakovanie patrí aj stavebninám PRO-DOMA za zapožičanie kari sietí, na ktorých vystavujúci mohli pripevniť svoje diela.

text/foto: Radovan Vojenčák