V posledný septembrový piatok sa vo vypredanom pražskom Paláci Akropolis predstavili zástupcovia mladej slovenskej hudobnej scény, kapela Berlin Manson, zaškatuľkovaná ako syntpunk či post-punk. Spolu s nimi prišiel už etablovaný slovenský producent, multiinštrumentalista, spevák a DJ Pišta Kráľovič, známy pod pseudonymom FVLCRVM.
Hoci Berlin Manson vystupujú iba v trojici, treba hneď v úvode prezradiť, energia valiaca sa z pódia do publika vydala za dvanástich hudobníkov. Pomohol síce tomu aj pripojený počítač, ale hlavne frontman Adam Dragun, ktorý mal pestro zložené publikum na svojej strane od prvej chvíľe.
Trefne komentoval pomedzi skladby aj súčasné dianie, a hlavne jeho výzva, že sa musíme naučiť žiť vo svete, ktorý sa nedokáže vymaniť z konzervatívneho myslenia a zmeniť sa zaťala do živého. Nezdráhal sa ani zahryznúť do rožka, ktorý priletel na pódium a zapiť ho vínom, ktoré poslal následne i do publika. Na záver skočiť medzi divákov a poobjímať sa s nimi.
Za lídrom nezaostávali
A i keď bolo nasvietenie koncertu veľmi úsporné a kapela bola takmer celý čas v tme, dokázali zaujať aj gitarista Patrik Nagy a bubeník Tomáš Tabiš. Gitaristova neúcta k svojmu nástroju pripomenula viaceré legendy, počínajúc Jimi Hendrixom a nekončiac Kurtom Cobainom. Bubeník zas búšil do toho tak, že som čakal, kedy budú spoza bicích odlietavať triesky z paličiek.
Publikum tiež išlo na doraz a vytvorilo dokonca i „moshpit“, za aký by boli radi nejedni metalisti či punkáči.
Na záver sa Nagy neváhal zveriť publiku a plachtil chvíľu na jeho rukách. Ich set proste ubehol ako veľká voda, ktorá nás pred nedávnom zasiahla.
Po nutnej prestávke sa ukázalo aké otvorené publikum na tento dvojkoncert dorazilo. Zrazu sme sa ocitli na veľkej tanečnej párty. Kde nechýbali videoprojekcie či svetelné efekty. FVLCRVM bol až neslovensky svetový, ale bez mučenia priznáme, že toto už nebola celkom naša šálka kávy a po Berlin Manson nás už to tak nebralo. Ale to nie je podstatné, dôležité, že všetci ostatní sa výborne bavili. Veď hlavne o tom to malo byť.
Želáme si čo najviac takýchto slovenských hudobných exportov do matičky stovežatej.
Text/foto: Radovan Vojenčák
