Československá výprava do Bratislavy: Deň prvý v znamení odovzdávania netradičnej zletovej štafety

V sobotu 15. novembra vyrazila z Prahy výprava českých sokolov, aby odovzdala symbolickú zletovú štafetu predstaviteľom slovenského Sokola. Na druhý deň sa aktívne zúčastnila spomienky na študentský pochod z 16. novembra 1989. Išlo o dôležitý krok v prehĺbení vzájomných vzťahov medzi oboma sokolskými organizáciami.

Na Slovensko s nimi smerovala aj trojica skautov a dvaja pozorovatelia v podobe mňa ako fotografa mapujúceho tento okamih a tiež kameramana a režiséra v jednej osobe, Jakuba Motejzíka, ktorý sa sokolskej téme venuje už dlhšie.

Opustiť jedálny voz predčasne sa neoplatí

Medzi českými skautami bol aj Samuel Zubo, ktorý pochádza zo Slovenska, no i keď už žije v Prahe, stále zostáva srdcom doma a nenecháva ho chladným ani dianie v jeho rodnej krajine. Rozhodol sa tak pred Hlavným nádražím zanechať pred odchodom kriedový pozdrav Slovensku, aby tak reflektoval „slovenskú kriedovú revolúciu“, čo síce nezodpovedalo tomu, že naša výprava mala byť apolitická. No toto bolo jeho vlastné občianske cítenie a odohralo sa ešte pred oficiálnym odchodom. Tak prečo nie.

Viacerí mali mierny sklz, ale nakoniec sme sa zišli a aj sme stihli fotku pred odchodom. Pravda, okrem kameramana, ktorý dobehol na poslednú chvíľu. Aby nám cesta rýchlejšie ubehla, vyrazili sme vo štvorici cez celý vlak českého národného dopravcu do jedálneho vagóna, kde sme sa kvalitne naraňajkovali, a ani sme sa nenazdali a už sme boli za Brnom. Nuž, vybrali sme sa do svojho kupé a, než sme tam dorazili, vlak z ničoho nič zastal tesne pred Břeclavou.

Zrazu sme chytili asi dvadsaťminútové meškanie. Nevadilo nám to, keďže sme mali dostatočnú časovú rezervu. A hlavne sa k nám tak bez problémov pripojila posledná účastníčka, ktorá by to asi nestihla.

Ďalších štyridsať minút meškania sme nabrali na slovenskom území kvôli prácam na trati a na rýchlik nie veľmi priaznivej rýchlosti 50 km za hodinu. Na dobrej nálade nám to však neubralo a dali sme si fotku pred bratislavskou hlavnou stanicou.

Sokolovňa ukrýva veľkú zaujímavosť

Mesto bolo zabalené hmlistým oparom a my sme vyrazili k sídlu TJ Sokol Bratislava I. To sa nenachádza ďaleko od železničnej stanice.

Budova sokolovne je zaujímavou stavbou, ktorá prešla pred vyše sto rokmi úpravou pre potreby cvičencov. Nachádza sa v nej aj veľká zaujímavosť – najväčšia busta Miroslava Tyrša, zakladateľa sokolskej organizácie. Vtipným faktom je, že vznikla z niekdajšej jazdeckej sochy Márie Terézie. Po privítaní sa so zástupcami slovenského Sokola a zložení si vecí sme vyrazili na krátku prechádzku centrom hlavného mesta Slovenska.

Našťastie je historické centrum relatívne malé, a tak sme za celý pobyt neriešili mestskú hromadnú dopravu. Pocity z prechádzky si v rámci diplomacie nechám pre seba. Potešilo ma však, že sme boli v ňom v čase konania Mesiaca fotografie, a tak som si zašiel na dve výstavné miesta nachádzajúce sa neďaleko Michalskej brány. Ostatní účastníci si zatiaľ pozreli mesto popísané zaujímavými nápismi.

Na určený čas sme sa však zišli znovu všetci v Sokolovni, kde sa konal hlavný bod sobotného programu – odovzdanie zletovej štafety. Tá mala netradičnú podobu, jednalo sa totiž o fotografiu z vlaňajšieho všesokolského sletu v Prahe. Tam vystúpili aj sokolky zo Slovenska. A práve z ich vystúpenia bola spomínaná fotka.

Na jej zadnú stranu sme sa podpísali a vedúci výpravy Peter Szenasy, ktorý je okrem iného aj miestostarostom Českej obce sokolskej, zanechal odkaz v podobe sokolského hesla: „Jedinec nic, celek vše!“ Do tohto momentu prišiel aj Vladimír Holčík, ktorý napriek svojmu veku oplýva neuveriteľnou energiou. Určite k tomu prispelo aj to, že je verným sokolom už desaťročia.

Vzájomnosť sa rozhodne nevytratila

Po zvítaní sa a zoznámení s predstaviteľmi nielen miestnej jednoty sa začala oficiálna časť programu, kde sa odovzdala sokolská štafeta a okrem iného zazneli aj povzbudivé slová v mene českých sokolov a skautov.

Na oplátku nám predviedli miestni sokoli a sokolky svoju všestrannosť. Okrem gymnastiky k nim patria aj viaceré bojové športy. Za všetky sa predstavili judisti. Aj oni prinášajú sokolskej jednote mnohé ocenenia zo súťaží.

Následné občerstvenie sa už nieslo v uvoľnenej atmosfére a bolo jasné, že československá vzájomnosť nie je žiadnou frázou. A keď sa stretnú sokoli z oboch brehov Moravy budúci rok v Brezovej pod Bradlom na slovenskom sokolskom zlete, budú si mať znovu čo povedať a zažijú intenzívny predprázdninový víkend.

Pekným gestom od hostiteľov bolo aj to, že sme sa mohli podpísať do návštevnej knihy v ktorej nechýbajú podpisy od Edvarda Beneša a T.G. Masaryk. Aj toto príjemné stretnutie však muselo skončiť a my sme sa ešte s niekoľkými slovenskými sokolmi ocitli v blízkej indickej reštaurácii, kde čapovali české pivo – kruh sa vtedy dokonale uzavrel. Okrem zábavy sa riešilo, čo nás čaká v nedeľu 16. novembra, keď slovenskí študenti nechtiac predbehli českých a vybrali sa na pochod Bratislavou. Práve túto udalosť sme prišli tiež podporiť, ale o tom v druhom dieli našej reportáže.

Bol čas ísť sa na to vyspať do telocvične, ktorú nám vďačne a bezplatne poskytli sokoli. Spanie na žinienke a v spacáku má svoje čaro, hoci sa možno občas z opačného rohu ozve hlasnejšie odfukovanie. Ako už bolo ale spomenuté – Jedinec je nič.

text/foto: Radovan Vojenčák