Menu Zavrieť

Prvú volebnú otočku Praha – Bratislava – Praha máme za sebou

Termín slovenských prezidentských volieb načasovala súčasná vládna garnitúra veľmi dobre. Veď keďže sa v nich nevolí korešpondenčne tí „odrodilí“ Slováci voliť neprídu, keď máme medzi dvoma kolami Veľkú noc. Po Vianociach druhá najväčšia každoročná inverzná migračná vlna. Uvidíme nakoniec či sa Moskovskí kľanači neprerátali. Výsledky prvého kola možno aj ich trochu zaskočili. Ale pekne po poriadku. Naša volebná výprava do Bratislavy sa v sobotu 23. marca pohýnala z pražskej periférie, konkrétne z blízkosti stanice metra Kolbenova, o ôsmej ráno.

Kalkulačka vypočítala neuveriteľnú zhodu

Teda mala sa, ale klasicky som ráno nestíhal, hoci zobudenie nastalo takmer tri hodiny pred odchodom. Lebo bolo treba riešiť kopu iných vecí a zabávať sa okrem iného aj s volebnou kalkulačkou, ktorá i tak ukázala, že s  mojim preferovaným kandidátom sa zhodneme na 90 percent. Kiežby som niekedy v živote stretol takto kompaktibilnú osobu opačného pohlavia. To by ale bola asi v tom prípade príšerná nuda. Od politikov  tú „nudnú“ zhodu v názoroch mám rád.

Vopred napíšem, že mojim preferovaným kandidátom bol od začiatku Ivan Korčok. Hoci pri jeho pražskej prezentácii nepôsobil ešte sebaisto a plával trochu viac po povrchu než sa mi zdalo príhodné na súčasný stav slovenskej spoločnosti. Nuž ale ranným džogingom k stanici metra a zrýchleným presunom na trasu B som svoju stratu stiahol iba na päť minút. A nakoniec som bol pri aute len predposledný. Dobrý výkon.

Po príchode druhého meškajúceho nasadáme a vyrážame. Cesta ubieha napočudovanie veľmi plynulo až na dve dopravné obmedzenia, ktoré nás mierne zdržali. V aute si čítam najnovšie číslo Reflexu, ktoré s vydarenou obálkou ukazuje na východnú hrozbu, ktorá sa valí zo Slovenska. Napodiv ani to neprivodilo pocit zvracania. Asi preto, že život v pražskej bubline ma vytrhol zo slovenských hnisavých boľačiek. Napriek tomu nechcem zlomiť nad tým „postsedliackym“ národom palicu a snažím sa trochu narušiť jeho zahľadenosť do zeme a nostalgické spomienky na časy, keď sme boli zo „ZSSR na večné časy“.

Svet je dedina, všade stretneš suseda

Prekročenie hranice všedných českých dní sa neprejavilo nijako, všeobecne diaľnica na Slovensko vykazuje od výjazdu z Brna a hlavne odbočky na Viedeň menšiu hustotu premávky. Dokonca ani slnko nezašlo a vyzeralo to na pekný jarný deň.

V Bratislave sa od zvyšku našej posádky smerujúcej do garáže pod Euroveou oddeľujem v podzemných garážach nákupného centra Central. Kde mám dohodnuté stretnutie so špičkovým slovenským fotografom Matúšom Zajacom. Od neho dostávam sedem kusov jeho najnovšej knihy Distant Proximity. Odvezieme ich pre pražských záujemcov. Kontraband končí v našom kufri.

Spolu s Matúšom, ktorého mám česť poznať od vydania jeho predchádzajúcej knihy IN sa vydávame voliť do blízkeho gymnázia. Pôvodne nechcel ísť voliť už v prvom kole, ale ako prezradil nechcel aby sa zopakovala situácia s Eduardom Kukanom, keď sa rozhodol, že pôjde až v tom druhom. Vyťahujem svoj voličský preukaz a pani v dôchodkovom veku, ktorá ma zapisuje do listiny pre voličov z inokade pookreje, keď zistí, že pochádzam z Lučenca.

„Sme susedia!“ – zvolá zvesela. Po vysvetlení, že je z neďalekého Fiľakova sa tešíme, že svet je menší než sa navonok zdá.

Poteší ju aj fakt, že kvôli voľbám cestujem až z Prahy. Zasadám za plentu a hľadím na volebný lístok. Nepozrel som si vopred aké má môj favorit číslo a tak blúdim zrakom po papieri. Konečne zazriem KO a pero sa automaticky priblíži k zakrúžkovaniu. Našťastie sa zháčim tesne pred cieľom. Preboha veď to je Kotleba. Po elimonovaní tejto hrozby už bez problémov nachádzam tu správnu pozíciu a je to. Už len dúfať, že svedkov Harabinových nie je viac než ich ukazovali prieskumy a pernamentní pesimisti ku ktorým  sa počítam aj ja.

Matúš sa ponúkne, že ma do Eurovei odvezie a tak máme čas porozprávať sa. Ak jeho plány vyjdú, zažije Bratislava koncom roka skutočne výnimočnú fotografickú akciu. Aj tu sa však ukazujú chápadlá súčasnej moci. Ministerstvo kultúry po prvý krát finančne nepodporilo Mesiac fotografie, ktorý prináša každoročne už 33 rokov do hlavného mesta Slovenska svetových fotografov.  Držím palce nech sa organizátorom podarí napriek tomu ukázať, že patríme do kultúrnej Európy.

Počas rozhovoru navrhujem, že by sme mohli v Prahe spraviť prezentáciu Matúšovej najnovšej knihy, čo sa nestretáva so zamietavou reakciou. A tak možno jeho výnimočný počin predstavíme v dohľadnom čase aj pražskému publiku. Ešte pred presunom do Eurovei voláme do Lučenca nášmu spoločnému kamarátovi, ktorý sa nebráni tou, aby som knižnú novinku cez Prahu doručil nasledujúci týždeň do rodného mesta.

V aute počúvame posledný album kapely Megadeth a tak sa náš rozhovor stáča k obľúbeným trashmetalovým kapelám. Vystupujem pred nákupným molochom na brehu Dunaja, odkiaľ máme o hodinu vyraziť späť do Prahy. Poprechádzam sa teda po nábreží a fotím bezstarostnú atmosféru, ktorá tu panuje. Zájdem až ku Slovenskej národnej galérii, keď sa asi na tretí pokus spojím so šoférom našej výpravy Martinon. Sedí na terase prvej reštaurácii, takže sa vraciam a dohodneme sa na podrobnostiach odchodu a tak ešte trochu „pokorzujem“ a pofotím rýchlo meniace sa nábrežie.

Zakopnutie o mačku neprinieslo nateraz smolu

Cestou späť vystriedali dvoch chalanov dve baby. Obe žijú v Prahe už niekoľko rokov. Jedna z nich dokončuje akurát štúdium réžie na pražskej FAMU a chystá už celovečerný film. Možno vezieme na západ ďalšiu filmovú nádej. Uvidíme.

Ako sme vyrazili vidíme, že sa na Bratislavu napodiv práve od západu valí temnota. Neprekračujeme hranice mesta a už je tu prvý príval dažďa, pomerne hustému odolávame až po hranice. Za nimi sa však symbolicky začne postupne vyjasňovať a večer nás Praha víta príjemným západom slnka. Máme to teda za sebou a zostáva čakať do noci ako to dopadne.

Vo vchode bytovky v ktorej bývam nezasvietim a tak sa mi v polotme podarí nechtiac skoro stúpiť na mačku, ktorá sa uložila na rohožke pred schodmi. Neviem kto z nás bol vyľakaný viac. Ospravedlňujem sa jej a dúfam, že nebola čierna.

Okolo jedenástej večer zapínam volebné štúdio Denníka N a až do takmer jednej rána ho počúvam. Ako vždy výborné, teší ma, že tam bolo opäť česko-slovenské prepojenie v podobe šéfredaktora Respektu Erika Taberyho. A prekvapujúco vyšla aj ich prognóza, v ktorej takmer presne odhadli na desatiny percent výsledky prvého kola a ako jediní hneď na začiatku pasovali Korčoka za sobotného víťaza.

A čo výsledky prvého kola? Príjemne prekvapili a až zaskočili. Žeby sa Slovensko opäť dokázalo trochu vzopäť a udržať dôstojnosť prezidentského úradu, ktorá dúfam nielen u mňa, trvá už jednu dekádu? Nuž čakajú nás ešte drsné dva týždne v ktorých sa môžeme pripraviť na všeličo. Presný analytik denníka N síce predpovedá, že i tak je favoritom stále Pellegrini, všetko však bude záležať na viacero premenných. Ivan Korčok v prvom prejave po oznámení výsledkov tiež prekvapil. Prekročil svoj tieň a zrazu pôsobil ako ostrieľaný štátnik. Nuž netreba nič podceniť ani preceniť a o dva týždne si asi tento volebný trip následne zopakovať.

text/foto:Radovan Vojenčák

Súvisiace články