Oslavy Nežnej a zároveň sametovej revolúcie, ktoré pripadajú na 17. novembra máme úspešne za sebou a môžeme sa aj zamyslieť kam sme za tých 33 rokov dospeli a či sme vôbec dospeli.
Svoje pôsobenie som sa rozhodol postupne presmerovať aj do matičky stovežatej – v mojom srdci stále mojím skutočným hlavným mestom, keďže som dieťa Československa. Môžem tak porovnať už s dostatočným odstupom (cca 300km veľkým:) aj zhodnotiť, že na Slovensku sa aspoň v tej Bratislave vskutku snažili aj neokrúhle oslavy prezentovať nejako dôstojne, no zatienil ich aj kotletovcov s prehľadom bumerangový Róbert F. ktorý okrem trápneho autoprotestu vedenom turistickým vláčikom dokázal vo verejnoprávnej televízii získať hodinový priestor na popretie všetkého čo získaná sloboda pred 33 rokmi priniesla.
Žiaľ naše, komunizmom výdatne kropené, hlávky nedokázali v divokých, no zároveň najkrajších, 90. rockoch minulého storočia ten pocit úplne spracovať a prenechali priestor hlavne tým čo už sa dokázali pohybovať v šedej zóne počas proklamovaných svetlých zajtrajškov. Napriek tomu si myslím, že sme získali naozaj možnosť rozhodovať o svojich životoch slobodne a pravdepodobne sa o túto možnosť na Slovensku v blízkej budúcnosti pripravíme lebo akosi podozrivo poškuľujeme po našich susedoch v Poľsku a Maďarsku. Ale to by bolo na dlhší monológ.
V menších slovenských mestách ako bola Banská Bystrica, či to moje rodné sa zišli len jednotlivci aby si v tichosti pripomenuli dôležitý bod zlomu. O to bizarnejšie pôsobí zážitok môjho kamaráta žijúceho v „zapadlej vesničce“ na západe Čiech kde sa spontánne zišlo asi štyridsať ľudí a pri ohni si pripomenuli, že za čo všetko vďačíme odvážnym študentom.
Vráťme sa však k oslavám v Prahe. Ako z fotiek v našej fotogalérii vidieť tu oslavy mali vysokú a kultivovanú úroveň a do centra mesta prilákali napriek sychravému počasiu desaťtisíce ľudí. Ako som zachytil v dave, mnoho rodičov a starých rodičov vysvetlovalo deťom význam a priebeh novembrových udalostí aj vďaka tomu, že sa Národní třída – miesto kde „to“ začalo sa zmenila na tento deň na Korzo. Na ňom ste okrem zapálenia sviečky mohli uvidieť rôzne hudobné vystúpenia, živé vysielanie Českého Rozhlasu, ale aj spravodajské vstupy nielen verejnoprávnej televízie, a rôzne vzdelávacie i zábavné pripomienky revolúcie. Na námestí Václava Havla, ktoré je pri Národnom divadle sa s úctou spomínalo na prezidenta, ktorý ako asi jediný z doterajšej trojice neurobil českému národu hanbu napriek tomu, že ani on nebol vôbec „svätý“. V podvečer sa na Václavskom námestí rozozvučil Koncert pro budoucnost kde sa jasne vyjadrila túžba po slobode a aj pripomenulo, že je aj v Európe národ, ktorý bojuje aj za nás a platí za to najväčšiu možnú daň.
Námestie zaplnilo naozaj slušné množstvo slušných ľudí, ktorí snáď nedovolia aby prestalo platiť heslo Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou.
S oslavami sme sa chceli rozlúčiť posledným korzovaním po Národní tříde, kde sme tak stihli ešte smutno-veselý karnevalový sprievod tiež prispôsobený dianiu na Ukrajine a zároveň aj ukončenie protestného pochodu proti verejnoprávnej televízii, podľa mňa najlepšej v strednej Európe.
To však sledovačom internetových stránok, ktoré často skrývajú svoje pozadie a tak aj pôsobiace akoby ich „správy“ vychádzali z inej časti tela než je hlava nevysvetlíš. Ale aj to prebehlo za asistencie polície, ktorá teraz spravila kordón na ochranu tých čo zmýšľajú ináč ešte pomerne kultivovane, pár vzájomne vztýčených prostredníkov je už predsa štandard rovnajúci sa ty vole.
Dúfam, že aj o rok si pripomenieme tento významný medzník pokojne a vydržíme nápor negatívneho myslenia a udalostí, lebo treba ďakovať za každý deň čo môžeme prežívať v kľude a podľa svojho vnútorného presvedčenia.
Netreba tiež zabúdať, že ten 33. rok bol kritický napríklad aj pre Ježíša Krista, tak si dajme pozor kam našu spoločnosť nasmerujeme, lebo nevedno kedy a či vôbec dokáže potom vstať z mŕtvych.
-rajvo-
ZDROJ, foto: Slovensko v Prahe