Aj v Prahe si Slováci pripomenú vraždu novinára a jeho snúbenice

Už je to päť rokov, keď 21. januára 2018 zabili nájomní vrahovia mladého investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Mladý pár mal zhodne 27 rokov a chystal sa vydať na spoločnú cestu životom. Nebolo im to však dopriate. O tomto čine sa verejnosť dozvedela až 26. februára a ostala v šoku. Novovzniknuté občianske hnutie Za slušné Slovensko vtedy spustilo sériu podujatí, kde ľudia ukázali, že pohár trpezlivosti s ohýbaním pravidiel demokracie predsa len pretiekol.

Tlak verejnosti viedol  k pádu vtedajšieho premiéra Róberta Fica aj ministra vnútra Róberta Kaliňáka. Zdalo sa, že slovenská spoločnosť po tejto udalosti predsa len postupne naberie správny smer a odvráti sa konečne od systému našich ľudí. Vyšetrovatelia mohli začať konečne vyšetrovať korupciu siahajúcu až na najvyššie miesta. Síce ich brzdí v tomto úsilní nepochopiteľne zvolený generálny prokurátor Žilinka, ale zatiaľ nepoľavujú. Žiaľ aj vďaka pandémii koronavírusu a diletantizmu Igora Matoviča to vyzerá, že nastane v zemi Jánošíkovej pravý opak. Preto je teraz ešte dôležitejšie pripomenúť si aké dôsledky môže mať pocit beztrestnosti.

Aj v Prahe žijúci Slováci sa v utorok 21. februára od 17.00 pripoja k sérii podujatí na Slovensku, aby poukázali, že: „boj za pravdu, spravodlivosť a lepší svet nikdy nekončí.“ Spomienkové podujatie sa uskutoční  v Prahe 6, konkrátne v Pelléovej ulici č. 12 pred budovou veľvyslanectva Slovenskej republiky. Usporiadateľmi sú Pražská kaviareň, Za slušné Slovensko a občianske združenie Srdcom doma. Organizátorom  sme položili niekoľko otázok viažúcich sa k plánovanej akcii, ale aj k samotnému násilnému  umlčaniu nepohodlného novinára. Reč prišla aj na súčasne smerovanie Slovenska, ktoré sa akosi samovoľne vzďaluje od modernej Európy. Odpovedali nám Lukáš Račko a Samuel Zubo z Pražskej kaviarne.

Prečo sa zhromaždenie koná práve pred ambasádou SR v Prahe? 

Zhromaždenie sa koná pred budovou veľvyslanectva Slovenskej republiky, aby pracovníci veľvyslanectva informovali MZV EZ SR, že aj občania SR a ČR v Prahe vnímajú stratu Jána a Martiny.

Koná sa pietne zhromaždenie každoročne? 

Spomienky na Jána a Martinu organizujeme každoročne a pre spomienkové akcie, ale aj občianske zhromaždenia už niekoľko rokov volíme najčastejšie priestor pri veľvyslanectve, ktorý Slovenská republika monitoruje.

Aký bude program podujatia, kto na ňom vystúpi?  

Jedná sa o pietnu spomienku, pri ktorej ľudia prinesú a zapália sviečku pri veľvyslanectve. Neplánujeme prejavy hostí.

Spomínate si ešte na chvíle pred piatimi rokmi, keď zverejnili informáciu o ich smrti? Čo vás prvé napadlo? 

Je to vec, na ktorú nikto z nás nevie zabudnúť. Prvou myšlienkou bol spravodlivý ľudský hnev nad tým, že sa niečo také mohlo udiať. V prvých dňoch verejnosť netušila kto je páchateľ a aký mal hlavný motív, avšak jedna vec bola jasná od začiatku, bol to jasný prejav korupcie v spoločnosti. Korupcie nie len v zmysle finančnom, ale hlavne v pomalej degradácií hodnôt.

Neustále slovné útoky na novinárov, ignorovanie papalášskeho správania vybranej skupiny ľudí, beztrestnosť pre “našich ľudí”, to sme sledovali na dennej báze a vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej bola fyzickým stelesnením tejto erózie spoločnosti na Slovensku. Ján Kuciak spolupracoval s Pavlou Holcovou s ktorou sme v úzkom kontakte. V období po vražde dostala policajnú ochranu a z bezpečnostných dôvodov nemohla vystúpiť na zhromaždeniach, ktoré sme v Prahe organizovali na podporu vyšetrenia vraždy.

V akom bode sa nachádzalo podľa vás Slovensko vtedy a teraz? 

Slovensko v roku 2018 bolo v stave spoločenského rozkladu. Nebolo rozložené, ale pomaly sa rozkladalo. V tom čase sme sledovali úžasné výroky o tom, ako korupcia na najvyšších miestach neexistuje. Počúvali sme príbehy o tom, ako sa nám všetkým krásne darí a popri tom sme cítili na vlastnej koži, že to nie je pravda. Že korupcia nielen, že existovala, ale v mnohých prípadoch to bola norma “slušného správania” v tom čase. Bolo veľmi ťažké si predstaviť, že by ste mohli dostať nejakú dotáciu alebo významnú štátnu zákazku bez toho, aby ste minimálne tolerovali korupciu. Sú to príbehy o tom, ako keď chcel riaditeľ školy rekonštrukciu starej deravej strechy a nechal si ju naceniť na 100 000 eur a od vplyvného úradníka sa dozvedel, že oni ju síce spravia, ale len ak bude súhlasiť s tým, že to bude za 200 000 eur. To je anekdoticky pomenovaný stav našej spoločnosti v tom čase. 

Dnes je situácia značne odlišná. Tento typ správania zjavne prestal byť tolerovaný. Vidíme, čo sa udialo na Košickej župe (zatknutie župana Rastislava Trnku – pozn. red.). Vidíme, že polícia stíha a úspešne odstíhala ľudí, ktorí nám vraveli, že korupcia neexistuje. Dnes vidíme súdy s ľuďmi, ktorí podporovali alebo priam organizovali tento rozklad. A zároveň vidíme, že ani moc, ani vplyv už dnes nestačia na beztrestnosť. Napriek všetkým podivným 363-kám spravodlivosť beží. Možno pomalšie ako by mohla bez prekážok, ale beží. V roku 2018 by si to nik nevedel predstaviť. To je treba mať na pamäti ako hlavnú a zásadnú zmenu. Pretože bez spravodlivosti a práva v spoločnosti nemôže prísť prosperita.

Pomohla ich smrť už veci posunúť aj k nejakým pozitívnym zmenám v stave spoločnosti? 

Je nešťastné o tom takým spôsobom hovoriť, ale je to jednoznačne tak. Spravodlivý hnev, ktorý sa slušným a dôstojným spôsobom v tom čase prejavil na námestiach ako dôsledok vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej pomohol emancipovať zložky presadzovania práva a dal im priestor, aby sa zo svojej pozície proti tomu rozkladu postavili. Táto zmena je už vo veľkej miere nezvratná. 

Nepremrhali sme odkaz tohto mementa? 

Rozhodne nie. Otázka je, či sme ho využili naplno? A to asi skôr nie, ale to sa v realite skoro nikdy nepodarí. Obrovská zmena, ktorú sme dosiahli pomohla emancipovať obranný systém nášho práva. To sa stalo nezávisle na kvalite politickej reprezentácie. Určite sme si mohli vybrať aj lepšiu a dôstojnejšiu vládu. Ale toto boli iba prvé voľby od vraždy a od tohto prejavu spoločnosti na zmenu. Skúsili sme túto politickú reprezentáciu a zistili sme, že nie je dobrá. V ďalších voľbách máme možnosť vybrať si lepšiu. A až tam sa ukáže, či sme my ľudia, niečo premrhali. Niektorí politici, rozhodne premrhali svoju osobnú šancu naplniť odkaz tohto mementa, ale to je ich chyba, nie naša. Spoločnosť ju premrhá až vtedy, ak na tieto hodnoty rezignuje a prestane sa zaujímať o dianie v štáte. Prestane chodiť voliť. 

V čom tkvie potreba pripomínať neustále túto smutnú udalosť? 

Práve v tom, aby sme nezabudli na to, že demokracia nie je žiadny konečný stav, ale je to neustála práca, na ktorej by sme mali všetci participovať. Ján Kuciak a Martina Kušnírová budú navždy pripomínať, čo sa môže stať komukoľvek z nás, keď rezignujeme na politiku a dianie v spoločnosti.

Môže ich odkaz pomôcť nejako vyburcovať Slovensko aj pred prichádzajúcimi predčasnými voľbami, kde to vyzerá na veľký návrat tých, čo tiež nemalým spôsobom prispeli k tomu, že sa vôbec niekto odvážil takto brutálne umlčať „toho, kto mocným šlapal po krku“? 

Tí z nás, ktorí nemáme trvalý pobyt na území Slovenska sme vylúčení z členstva v politických stranách na Slovensku a nemôžme ani kandidovať vo voľbách. Ale ako pre občanov SR je pre nás dôležité, kto nás reprezentuje a kto tvorí zákony, ktoré majú vplyv na našich blízkych v SR, ale aj na nás v zahraničí. Všímame si, že ľudia, ktorí cestujú a pracujú v medzinárodnom prostredí sa ľahšie zbavujú stereotypného videnia. Naši občania v zahraničí majú skúsenosti s fungujúcimi službami štátu a preto majú ľahšiu úlohu nepodliehať nekompetentným populistom.

Sme presvedčení, že čím viac bude voliť ľudí zo zahraničia, tým lepších politikov zvolíme. Preto tak ako v roku 2020 budeme aj vo voľbách 2023 mobilizovať občanov v zahrnaničí aby volili poštou. V posledných voľbách sme počet hlasov zo zahraničia takmer strojnásobili na 49 tisíc, veríme, že tentokrát ho opäť aspoň zdvojnásobíme na 100 tisíc.

To, čo sme videli v roku 2020, bolo prejavom spravodlivého hnevu. Ten je dôležitý, ale môže vydržať len chvíľu. Dnes už ľudia takúto emóciu prirodzene nemajú. Najmä tí, ktorí čelia ďalším skúškam, ktorým sme za posledné tri roky vystavení. Vyburcovať preto asi nemôže, ale môže viesť naše rozhodnutie vo voľbách a tak sa prejaviť na ich výsledku.

“Návrat Fica a mafie” ako sa tomu začalo vravieť, zrejme nebude dostatočne mobilizačný faktor. Ale vo svojej podstate to nie je dôvod na pesimizmus, pretože ako sme videli nemať Fica a nekradnúť nestačí. To nie je postačujúci stav spoločnosti. Preto je dôležitejšie, aby tým hlavným motivačným faktorom bolo to, čím sa aktuálne trápi väčšina krajiny.

Je úlohou politických strán, aby navrhli kompetentné riešenia na tieto problémy. A úlohou občanov = voličov, je svedomito pristupovať k voľbám a zodpovedne voliť svojich zástupcov. Inak nevybudujeme v spoločnosti dôveru v systém. Uvidíme, či sa ten spravodlivý hnev pretaví aj do takto produktívnej podoby.

ZDROJ: -rajvo-, ilustračné foto: Facebook