Do českých kín vstupuje slovenská Láska, je poriadne manipulatívna a zraňujúca

Anna hľadá vo vzťahoch pevný bod, no v skutočnosti iba opakuje manipulatívne správanie svojej matky. Keď sa stretne so smrteľne chorým pacientom a jeho milujúcou manželkou, spozná lásku, ktorá jej zásadne zmení život, takto stručne charakterizujú film Láska jeho tvorcovia.

Už tretí hraný film niekdajšieho dokumentaristu Marka Škopa je vyvrcholením jeho asi pôvodne neplánovanej „rodinnej“ trilógie. Do českých kín vstúpuje Láska vo štvrtok 15. októbra. Predpremiéru mal v pražskom kine Bio Oko.

„Rodiny nás určujú. Najbližší ľudia naokolo formujú to, kým sme a to aj v dospelosti. Sú to mechanizmy, ktoré nás vedú po celý život. V dobrom aj zlom žijeme vzorce, niekedy až začarované kruhy, ktoré je ťažké prelomiť. Keď si ich uvedomíme, môžeme s nimi lepšie koexistovať a vedome s nimi niečo robiť. Myslím si, že ide o životný pocit, ktorý je univerzálny a že naše filmové spracovanie sa môže divákov dotknúť, uvádza režisér filmu Marko Škop a dodáva, že svet, v ktorom dnes žijeme, je, bohužiaľ, aj svetom despotických vládcov.

„Hovoria – ja viem, čo je pre vás najlepšie a preto musím rozhodnúť za vás, pretože iba ja vás viem ochrániť či dokonca zachrániť. Aj keby to malo znamenať že vás pri tom budem obmedzovať – dokonca aj cez reštrikcie ľudských práv – ja to musím robiť, pretože mi predsa ide o vás.“

Hlavnú úlohu tridsaťročnej neurologičky Anny ktorá nedostala lásku od svojej matky a berie si ju berie od iných skvelo stvárnila Jana Kovalčiková. Tá je v podvedomí divákov skôr zafixovaná ako komediálna herečka, tu však dostala viac než dostatočný priestor na ukázanie toho, že jej herecký výraz dokáže preniesť na diváka komplexný obraz citovo rozpoltenej a len na vonok chladnej a manipulatívnej osoby. Jej postava v sebe skrýva traumy, ktoré postupne vychádzajú na povrch.

Určite nie je Láska filmom pre každého diváka. Vyžaduje totiž našu pozornosť a kladie i jeho pred situácie v ktorých bude premýšľať ako by sa v nich zachoval. Famózny je aj výkon Ingrid Timkovej v úlohe „diktátorskej“ matky, ktorá svoju dcéru psychicky týra a vysáva z nej životnú energiu.

Hlavná hrdinka filmu by chcela nájsť vo vzťahoch pevný bod, no iba opakuje matkino manipulatívne správanie. Túžbu po prijatí si napĺňa prehnanou starostlivosťou o pacientov. Ako ošetrujúca lekárka spoznáva smrteľne chorého Jána s diagnózou ALS a jeho milujúcu manželku Marianu. Snaží sa im vnútiť závislosť od svojej pomoci. Zároveň je fascinovaná čistotou ich vzťahu. Je to niečo, čo nikdy nezažila. Spoznáva skutočnú lásku, ktorá jej zásadne zmení život.

Nielen o zranených a zraňujúcich dušiach

„LÁSKA približuje zranené duše ľudí, ktorí sa zaoberajú v prvom rade sami sebou, svojimi krivdami a nie sú schopní lásky – ani k sebe, ani k iným. Tak veľmi by sa chceli cítiť úplní, nájsť vnútorný pokoj, no zostávajú uväznení v začarovaných kruhoch, z ktorých sa nevedia vymaniť. Zároveň chcem zdôrazniť, že skutočná láska existuje a vždy môže ukázať človeku nový smer v živote,“ upresnil Marko Škop, ktorý sa podielal aj na scenári a strihu filmu. Viac poodhalil v rozhovore, ktorý vznikol v rámci propagácie filmu. Prinášame ho v skrátenej podobe.

Film má na prvý pohľad trochu zavádzajúci názov Láska. Prečo práve Láska?

Pretože film sa pýta aj na jednu z prvých otázok,ktoré si kladieme, odkedy je ľudstvo na svete a touje “Čo je to skutočná láska?”. Samozrejme, nikdynebudeme vedieť odpoveď. V našom filme zobrazujeme osobný pohľad, že skutočná láska je vzťah,ktorý neobsahuje sebalásku. Že druhého/druhú milujem nie preto, že napĺňa moje predstavy o živote, že uspokojuje túžby alebo očakávania, ktoré sú moje. Ale milujem ho preto, že iba je,takého, aký je. A chcem preňho to najlepšie, hoci to možno nie je to najlepšie pre mňa a aj keby to malo znamenať, že oňho môžem prísť.

Čo bolo skôr, téma, alebo príbeh?

Dlhodobejšie sa vo filmoch venujem téme komplikovaných vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Na za-
čiatku bola téma vzťahu mamy a dcéry, ktoré sú na seba prehnane pripútané. Zaujímala ma téma
materstva, ktoré môže byť aj deštrukčné a má svoje následky v živote dcéry.

Postava Anny je veľmi zaujímavá. Navonok pôsobí detsky a zraniteľne, v skutočnosti však manipuluje ľuďmi okolo seba, vie byť krutá a egoistická. Ako vznikala táto postava?

Annu definuje pocit malého dievčatka, ktoré aj v dospelosti stále čaká na maminu lásku a je vďačné za akýkoľvek, hoci aj falošný prejav náklonnosti. Cíti sa prázdna, bez mamy nevie, kým vlastne je. Veľmi by sa chcela cítiť úplná, ale nemôže k tomu dospieť.

Ide o nejednoznačnú postavu, ktorá je niekedy až protivná, ale má na to svoje dôvody, rovnako ako má svoje dôvody aj jej mama. Ona sa zasa cíti ako obeť vlastnej tvrdej matky a potom svojej dcéry, ktorej „obetovala celý život”. Vždy je v pozícii obete a Annu si neustále pripútava prostredníctvom citového vydierania. Aj Anna využíva druhých na liečenie vlastných vnútorných rán. Ak sa toho nezbaví, zostane „mŕtva zaživa“, podobne ako jej mama. Musí sa pokúsiť začať žiť svoj vlastný život.

Ako prebiehalo obsadzovanie filmu? Prečo si sa rozhodol obsadiť práve Janu Kovalčikovú?

Na postavu Anny sme robili široký casting a Janka tu predviedla skvelý výkon. Zároveň ma na nej
zaujalo, že ako herecký typ môže do postavy priniesť zvláštne napätie. Na vek tridsiatničky má
stále pomerne detskú tvár, zatiaľ čo vnútri postavy sa odohráva komplikované prežívanie a verím, že to vytvára zaujímavú iskru. Janka to v mojich očiach zahrala výborne. Myslím si, že táto náročná dramatická postava by mohla byť ďalšou ozvláštňujúcou lazúrou do jej kariéry.

Ako došlo k spolupráci na scenári so Zuzanou Liovou?

So Zuzkou sme spolupracovali na oboch predchádzajúcich hraných filmoch, kde bola dôležitou dramaturgičkou. Vždy bola pre mňa aj v ťažkých tvorivých chvíľach veľkou oporou. V jednom momente som sa na ňu obrátil s tým, či by tento príbeh so ženskými postavami nepísala so mnou.
Nemala s niečím podobným skúsenosť vo vlastnom osobnom živote, ale vnímala to ako živú tému v okolí. Som jej veľmi vďačný, že nakoniec súhlasila, pretože obohatila scenár nielen do šírky,
ale hlavne do hĺbky.

Spolupracoval si počas tvorby filmu s psychológmi/psychologičkami? Prípadne, konzultovali ste s nimiscenár?

Keďže z rodinných dôvodov čiastočne žijem v Chorvátsku, bol to doktor Ladislav Pavič zo Záhrebu, kto tému a texty postupne konzultoval a pripomienkoval za oblasť psychológie. A keďže Anna je neurologička, mali sme odborného spolupracovníka aj z tejto oblasti, bol ním doktor
Zoltán Goldenberg z Univerzitnej nemocnice.

Ako sa vo filme o láske objavila téma smrti? Prečo si sa rozhodol spracovať práve príbeh rodiny, zasiahnutej ALS (amyotrofická laterálna skleróza)?

Mojej mame bola diagnostikovaná táto choroba a pred ôsmimi rokmi jej, bohužiaľ, aj podľahla, keďže účinná liečba neexistuje. Mnoho otázok okolo tejto diagnózy vo filme som riešil aj ja sám
v živote našej rodiny. Kto si prešiel obdobnou situáciou, a teraz to myslím bez ohľadu na diagnózu, ten vie, že s tým súvisia tie najťažšie otázky. Otázky, ktoré sa dotýkajú dlhodobého utrpenia, určite patria k tým najťažším.

zdroj: Radovan Vojenčák, filmtopia.sk/ foto: Radovan Vojenčák