Na Milana Hodžu stojaceho nezaslúžene v tieni československých dejín sa predsa len nezabúda

Milan Hodža bol významným slovenským politikom tzv. Prvej republiky. Prešiel niekoľkými ministerskými postami, až sa stal pred jej zánikom aj predsedom československej vlády. V deň výročia jeho narodenia (narodil sa 1. februára 1878) sa pred jeho pražským domom, ktorý dal postaviť a v ktorom žil, konal spomienkový pietny akt.

Organizovala ho Československá obec legionárska – Jednota Slovensko spolu s Československou obcou legionárskou (ČSOL). Zúčastnil sa ho aj veľvyslanec SR v Prahe Martin Muránsky.

Kľúčový, no pozabudnutý tvorca štátu

„Milan Hodža by dnes mohol mať veľkú bustu na mnohých, ba aj na najvýznamnejších úradných budovách v Českej aj Slovenskej republike. Mohol by mať pamätné tabule v dedinách, pamätníky v mestách. A hoci je škoda, že tomu tak v plnej miere nie je, vidím hlbokú symboliku v tom, že si človeka, ktorý patril medzi kľúčových tvorcov nášho štátu, jedného z jeho najvplyvnejších politikov, muža, ktorý bol svedkom jeho zničenia a ktorý sa po odchode už nikdy nemohol vrátiť domov, pripomíname práve tu – pri jeho dome,“ uviedol Ján Vachaľ z ČSOL.

Ako následne podotkol, Milan Hodža dnes nestojí v tieni dejín preto, že by si to zaslúžil. Nie je tak známy ako Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik či Edvard Beneš. Nepripomína sa tak často ako Alois Rašín, Antonín Švehla či Andrej Hlinka.

„Koniec koncov, v ankete o najväčšieho Slováka skončil až na 71. mieste. A predsa by mal patriť medzi tých najväčších. Spôsob, akým ovplyvnil agrárne hnutie, akým sa prostredníctvom každodennej, poctivej práce snažil zlepšiť život roľníkov a slovenského obyvateľstva vôbec, patrí medzi najvýznamnejšie civilizačné snahy našich moderných dejín. Výsledky tejto práce čerpáme dodnes,“ pripomenul Vachaľ.

Milan Hodža zároveň podľa neho patril k nemnohým osobnostiam, ktoré dokázali politicky a myšlienkovo prekročiť Dunaj aj Vltavu. Pochopil, že problémy Československa nemožno riešiť izolovane, ale aj na medzinárodnej úrovni – prostredníctvom spolupráce krajín bývalého Rakúsko-Uhorska a širšieho stredoeurópskeho priestoru.

„Stal sa tak jedným z prvých priekopníkov európskej spolupráce, kultúrneho a najmä ekonomického prepojenia štátov. Dokázal jasne pomenovať neľudskosť totalitných režimov – komunistického aj nacistického. A v čase, keď už nebolo možné Európu diplomaticky zjednotiť a vyhnúť sa najhoršiemu, v predmníchovskom období volal po obrane Československa. Po obrane demokracie a ľudských hodnôt,“ zakončil organizátor pietneho aktu.

Hodža mal podiel na budovaní Štefánikovho kultu

Milan Hodža sa okrem mnohého iného významne podieľal aj na budovaní Štefánikovho posmrtného kultu, pripomenul člen Společnosti Milana Rastislava Štefánika v Prahe Martin R. Broniš:

„Vo svojom slávnom prejave z 3. mája 1934 v pražskej Staromestskej radnici označil Štefánika za ‚slovenský ideál hrdinu – osloboditeľa‘. Zdôraznil, že Štefánik bol nielen romantikom, ale predovšetkým realistom, ktorý svojou diplomatickou a vojenskou silou podoprel československú pravdu.“

Tryznu na pamiatku 15. výročia smrti gen. M. R. Štefánika v zasadacej sieni pražskej Staromestskej radnice 3. mája 1934 zorganizovala Nezávislá jednota čs. legionárov spolu s Československou jednotou, Maticou slovenskou, Živenou, Detvanom a Štefánikovým kolégiom.

Vtedy Milan Hodža o Štefánikovi povedal:
„Nám Štefánik stelesnil slovenský ideál hrdinu – osloboditeľa.
Štefánik, syn slovenskej romantiky, bol však tiež realistom, realizátorom a jednou z tvorčích osobností svetovej vojny. Československú pravdu podoprel československou silou… Z povedomia menejcennosti povznieslo Slovákov v československých légiách vojnové víťazstvo, ktoré sa tiež spája s menom Štefánikovým.

Slovensko len vojnou získalo všetky atribúty svojej účasti na modernej svrchovanosti. Štefánik zaslúžil sa o československé zjednotenie a československý štát ako diplomat a ako vojak. Neverte však, že úkol svoj dokonal, pretože sa vrátil domov mŕtvy. Vodcovia národa nie sú len jeho živí, ale ešte trvalejšie jeho veľkí mŕtvi…“

Hodža vnímal Štefánika ako dôkaz slovenskej rovnocennosti v novom štáte, čím potvrdil Štefánikovo miesto v národnom panteóne.

„Hodžov prejav uverejnil aj politický, spoločenský a poučný týždenník Národná stráž v roku 1937. Hodža a Štefánik sa samozrejme poznali, obaja študovali v Šoproni. Jediný zachovaný list Milana Hodžu Milanovi R. Štefánikovi zo 4. marca 1909 sa nachádza v Slovenskom národnom archíve a je vedený pod inventárnym číslom 315,“ doplnil na záver Broniš.