Slovenská legenda štýlu SKA, kapela Polemic, jazdí do Prahy pravidelne na Valentína už desiatky rokov. Tentokrát prišla o deň skôr a vystúpil s ňou po dvadsiatich rokoch aj „stratený syn“ Marek Határ. So svojimi bývalými spoluhráčmi vytvoril z Lucerna Music Baru na takmer dve hodiny ostrov pozitívnej nálady. Už desiatky rokov ju volajú ValentýnSKA, teraz jej dali pomenovanie podľa obľúbených farieb, čiernej a bielej, BLACK&WHITE párty, ale takou rozhodne nebola.
V rozbúrených vodách bežných dní a zimného počasia priniesol Polemic pocit, že svet je fajn a slnečná energia môže vyžarovať aj z nás. Len sa treba tomu jednoducho poddať a ska, ska, skákať.
Návrat strateného syna
História ich pravidelných SKA párty v Prahe sa začala písať už v roku 1995 v kultovom strahovskom klube 007.
„Bol to undergroundový klub, kde prevažovali štýly SKA a punk. Dostali sme do neho zrazu pozvanie od pražskej „skáčkovej“ komunity a odvtedy hráme v Prahe podľa ponúk aj dvakrát až štyrikrát ročne, takže ide už o úctyhodné množstvo tu odohraných koncertov. A v Lucerna Music Bare je to už asi desaťročná tradícia, že sem prídeme v polovici februára okolo Valentína urobiť našu párty,“ uviedol spevák Branislav Bajza, ktorý je rád, že sa napriek rozpadu niekdajšieho spoločného štátu neprerušila vzájomná kultúrna výmena a považuje Čechov a Slovákov stále za najbližšie národy na svete.
„Verím, že to aj tak zostane. Vždy sa sem tešíme a snažíme sa náš program urobiť inak. Tento rok sa k nám na tento jeden koncert vrátil Marek Határ – náš gitarista, veľmi plodný autor, takže dáme piesne z našich prvých dvoch albumov, ktoré sme roky nehrali, tie dostanú aj pôvodné aranžmá z toho obdobia. Tešíme sa z toho. Zrazu sme počuli ten starý Polemic,“ dodal.
Či pôjde len o Marekove jednorazové odskočenie z jeho náročného pracovného života v bankovníctve, ukáže čas. Bajza predpokladá, že nie: „Je to prvý koncert po dlhom čase, ale myslím si, že si to veľmi radi zopakujeme, keď sa naše kalendáre skoordinujú.“
Láska, ktorá sa nestráca
Ako z nášho názvu vyplýva, vždy budeme riešiť, ako vnímajú nami spovedaní umelci Prahu. Branislav Bajza sa vyznal bez rozpakov z lásky k nej nielen preto, že bol na dohľad sviatok zamilovaných.
„Je to pre mňa hlavné mesto krajiny, kde som sa narodil, a zároveň je to čarovné mesto, čo mi za čias Československa ešte nedochádzalo. A hoci som po otvorení hraníc videl viaceré svetové metropoly, Praha má jedinečné fluidum. Patrí k hŕstke európskych miest, kde sídlil cisár a je to na nej vidieť. Je poskladané zo štyroch stredovekých miest, a tým je historické centrum obrovské.“
A hoci už mesto navštívil snáď aj dvestokrát, vždy objavuje uličky a zákutia, ktoré dovtedy nevidel. Aj preto ho má strašne rád, lebo ho dokáže stále prekvapiť.
Energiu si šetrí pre ľudí
Polemic vydali vlani album 11SKA, z ktorého už sa vykľulo pár hitoviek, z ktorých zarezonovala hlavne tá „federálna“ s Matějom Rupperom z Monkey Business nazvaná Štramák. Ale aj ďalšie svedčia o nestrácajúcej sa schopnosti aj po takmer neuveriteľnej 37-ročnej existencii napísať chytľavé songy.
„Asi len dve, tri sme dali bokom, ale budeme ho hrať takmer celý. Plus sme sa vrátili k debutovému albumu, kde bol Marek našou pevnou súčasťou. Teším sa, že z neho zahráme piesne, v ktorých naše hlasy špecificky súzneli, a je to podľa mňa znovu počuť. Už počas skúšok na koncert som sa usmieval a povedal som si: To je ako voľakedy.“
Záverečná otázka na speváka, že kde ešte po toľkých rokoch hrania a cestovania berú v sebe ešte potrebnú energiu, keďže bez nej to v SKA jednoducho nejde, sa ponúkla automaticky.
„Je to otázka aj pre mňa, ako to robím. Vek neobídem, ale snažím sa v deň koncertu šetriť, aby som nebol mentálne ani fyzicky unavený, aby som si večer užil a odovzdal sa ľuďom. A potom plný adrenalínu sadnem do auta a idem domov, kde ma úplne vypne a pospím si.“
Jeho záverečný pozdrav Slovákom žijúcim v Prahe bol stručný:
„Pozdravujem celú slovenskú komunitu, zostaňte pozitívni, ľúbte sa a užívajte si Prahu i celú Českú republiku.“
Obojstranná energetická smršť
Samotný koncert naplnil do bodky to, čo sa má čakať od hudby, ktorá už zo svojej podstaty preferuje pohodu, no zároveň aj nálož pozitívnej energie.
Páni nabehli na pódium po akademickej štvrťhodinke od avizovaného začiatku, čo nevadilo, keďže vedľa pódia bol rozložený dídžej, ktorý tematicky nabudil prítomných tak, že boli od prvých momentov pripravení hltať energiu prúdiacu z pódia. Muzikanti sa nešetrili a spustili svoje našlapané best of, ale aj avizované novinky. Tie zapadli do dramaturgie koncertu dokonale, takže nebolo vôbec zrejmé, ktorá skladba je z ktorého obdobia.
Kontinuita tvorby Polemicu je priam neuveriteľná, a tak išlo o skutočne „nabúchanú“ párty. Tá napriek tomu, že trvala asi bez desiatich minút takmer dve hodiny, šliapala a ušla neskutočne rýchlo.
Samotný Marek Határ mal síce pri svojom príchode problémy s pripojením sa k celku, ale len technického rázu. Chvíľku trvalo, kým sa podarilo jeho gitaru napojiť tak, aby prenášala tóny aj do publika. A potom sa stal homogénnou súčasťou početného celku, ktorý šliape ako dobre namazaný parný stroj.
Vyzdvihovať niekoho ďalšieho z tohto zabehnutého súkolia nemá zmysel, možno predsa len Petra Opeta, ktorý bol podstatným „hýbateľom deja“ a hecoval publikum k ešte neuveriteľnejšej odozve. Myslím, že výtlak energie bol na oboch stranách značný a všetko sa dostalo do vyrovnanej hladiny.
Takisto nemá zmysel vyzdvihovať jednotlivé piesne, každá mala v repertoári svoje miesto. I tá Komplikovaná, keď nastal pocit, že už sa viac ani nedá, ale dalo. 🙂
Prvýkrát som v Lucerne asi zažil, že sa kapela vrátila na pódium aj na druhý prídavok. A keďže sa už niektorí kvôli pokročilému času ponáhľali domov, otvorili tak priestor na poriadnu záverečnú tanečnú párty.
Ak teda budete mať niekedy v budúcnosti vo februári pocit, že vám chýba slnko, zájdite si na Polemic. Oni vám ho nahradia. Dúfam, že budú žiariť ešte poriadne dlho. Kapely tohto typu sú potrebnejšie viac než inokedy.
text,foto: Radovan Vojenčák
