Richard Autner dokázal, že je talentovaným hudobníkom, predviedol dokonalý prenos emócií

Slovenský herec Richard Autner, aktuálne známy v Čechách aj vďaka účinkovaniu v seriáli Oktopus, dorazil do Prahy po prvýkrát predviesť ďalšiu stránku svojho talentu. Je totiž zároveň skvelým autorom a interpretom hudby. Jeho často existenciálne texty sú osobnými spoveďami s univerzálnym presahom a schopnosťou osloviť vnímavého poslucháča. Podporuje ho v tom aj skvelá sprievodná kapela zložená zo skúsených hudobníkov.

Hosť, ktorý potešil

Počas prvého pražského koncertu, ktorý sa uskutočnil v nedeľu siedmeho decembra neďaleko Karlovho mostu, v Kine 64 U Hradeb, mal Autner aj špeciálneho hosťa. Jeho českým ekvivalentom a v podstate aj súputníkom je herec Šimon Bilina, ktorý koncert otvoril blokom svojich piesní. Tie spoľahlivo navnadili prítomné publikum, v ktorom podľa očakávania prevládali ženy, na hlavný program.

Príjemným zakončením úvodu bol song Hej horo divoká, v ktorom sa stretli obaja herci. Ich zastrené hlasy vhodne doplnil pesničkár Adam Vopička. Emócie tak dostali zelenú k vyplávaniu na povrch už teraz a zaslúžený aplauz vyprevadil vhodne zvoleného hosťa, ktorý mal určite tiež podiel na tom, že koncert nemal núdzu o publikum.

Emócie tiekli prúdom

Po krátkej pauze už nastúpil pred vnímavé publikum Richard Autner s početnou kapelou v zložení Marek Žilinec – bicie, perkusie; Boris Čellár – gitara; Milan Koyš – basgitara; Valér Miko – klávesové nástroje; Janko Slezák – saxofón a Karol Sipos – trúbka. Priam „šamanským“ úvodom, ktorý sa prelinul do Bludára, pripravili prítomných dokonale na príval energie, ktorej prúd neustal ani v pomalých a nie zrovna veselých piesňach. Autor nám ochotne a nevtieravo objasnil aj zákulisie vzniku jeho „zhudobnelých básní“. Či už išlo o nenaplnené lásky, rozchody, ale aj covidové roky (Vrany), či strach o chorobou sužovanú mamu (Báseň o smrti).

Všetkému vládol naozaj jedinečný Autnerov hlas podporený skvelými hudobníkmi. Tí dostali priestor v každej skladbe presvedčiť o svojej virtuozite a aj možnosť zahrať postupne „sóla“. Viaceré skladby tak od albumovej podoby poriadne narástli do epickosti a až jazzového vyznenia. Po celý čas som mal pocit, že tento koncert by sa mohol pokojne odohrávať v prestížnom klube Jazz Dock a aj tam by oslovil publikum.

Tento zážitok ubehol rýchlejšie, než by si človek želal, a záverečná Klára zdvihla zaslúžene všetkých zo stoličiek; k bubnovačke na jej konci sa pridal aj Šimon Bilina, ktorý celý koncert pozorne sledoval v publiku. Kruh sa uzavrel a my sme mohli odísť z koncertu, ktorý bol na pomedzí osobného recitálu, uvoľnení a emočne naplnení po okraj. A aj vďaka nemu sme sa mohli utvrdiť, že hudba je tým, čo dáva našim životom hlbší zmysel. Zároveň nám necháva aj dosť priestoru na premýšľanie o nás a o svete, ktorý nás obklopuje.

text/foto: Radovan Vojenčák