Menu Zavrieť

V lese sa udiala nedeľná chvíľka originálnej slovenskej poetiky

Ešte v novembri sa v pražskom klube Café v lese uskutočnil koncert výnimočnej slovenskej hudobnej osobnosti Kataríny Málikovej. Jej dve doterajšie  nahrávky (Pustvopol z roku 2016 a Postalgiaz roku 2019) ukázali jej výnimočný talent, ktorý sa rozhodne nestratí ani na prestížnej americkej hudobnej škole Berklee, kde nastúpi v budúcom roku. Skôr naopak, určite si tam ešte zlepší svoju výnimočnú techniku spevu.

Na samostatnom pražskom vystúpení predviedla, že nie je len skvelou skladateľkou, klaviristkou, ale aj výnimočnou speváčkou. Utiahla totiž vyše hodinu a pol trvajúce vystúpenie úplne sama bez toho, aby návštevníkov koncertu čo i len chvíľu nudila.  Práve naopak, jej vystúpenie malo správnu gradáciu a v druhej časti predviedla možnosti zdvojovania spevu, jeho modulácie a „hrania“ sa s loopmi. Ukázala, že aj bez sprievodnej kapely dokáže svoje schopnosti predviesť naplno. Jej záverečné sa vyobjímanie s publikom bolo z oboch strán úprimné a len podtrhlo intímnosť skutočného koncertného zážitku.

Po koncerte našla Katarína ešte v sebe dostatok energie odpovedať aj na naše otázky. A keďže sme si hneď s týmto živlom, pochádzajúcim z Polomky, hneď potykali dovolili sme si uvoľnenú atmosféru preniesť aj do rozhovoru.

Dnes som ťa nevidel prvýkrát. Zažil som raz tvoj koncert kedysi v Lučenci v rámci multižánrového festivalu Medzihmla v sprievode skvelej kapely, ale dnes  ma napadla myšlienka, že tú kapelu vlastne vôbec nepotrebuješ. Ako to vnímaš ty?

Ja si myslím, že tu kapelu strašne potrebujem, ale ono je to, neviem…

Môj sen vždycky na začiatku, keď som snívala o tom, že budem speváčka a tak, ja som si to predstavovala, že budem sama s tým klavírom po kadejakých kaviarňach, a tak v takej tej atmosfére, kaviarenskej. No ale ja som nikdy na to nemala sebavedomie, že hrať sama, takže ja som sa od začiatku obklopovala ľuďmi, a potom som sa vlastne do toho pohrúžila. Mňa veľmi bavilo aranžovať živú hudbu, vyžívať sa v tom kapelovom zvuku a v tom súžení, takže aj to bolo pre mňa úplne úžasné a povedala by som, že vtedy aj nad moje očakávania, takže ja som sa na to veľmi fixovala. Potom prišla ďalšia kapela, síce to už boli aj iní ľudia a bola to iná inštrumentácia, ale mňa to rovnako bavilo. No a tento sólo set-up a celkovo sólo turné vzniklo asi z ekonomického hľadiska, ale mi to dalo aj muzikantsky strašne veľa.

Takže asi ten život, celý ten flow, ako sa celý hýbe, asi sa treba tomu prispôsobovať a napojiť sa na to ako to ide. Ja si myslím, že aj kapela ma vlastne nejaké svoje čaro. Aj keď je veľmi ťažké naplniť tú sálu a dramaturgiu a celkovo ten koncept, byť sám s klavírom, looperom a hlasom. Ale myslím si, že som aspoň na chvíľu prišla na to, že asi ako sa to robí, tak som z toho veľmi šťastná.

Nemyslím si, že bolo dnes nejakou chybou, že tam nebola kapela, ale to je jedno. Pri dnešnom koncerte som pocítil, že k Mariánovi Vargovi a Jarovi Filipovi pribudla konečne žena. Miestami ten klavír bol Varga, lebo to bolo správne komplikované a prekombinované, ale bol tam aj ten Jarov feeling. Hlavne ten spev ale i klavírna hra, mi ho pripomínala. Takže som rád, že môžem uzatvoriť svoju pomyselnú „slovenskú svätú trojicu práve klaviristkou.

Ja ti poviem, že toto je asi najväčší kompliment, aký mi môžeš dať, lebo ja veľmi čerpám z týchto pánov.

Posledné dva dni, tri vlastne dookola počúvam Pevninu detstva, teraz som sa k nej znova vrátila, a tam vlastne klavír a všetky tie klávesy a čembalo a synťák robil Jaro Filip a to je pre mňa taký vrchol. Strašne milujem ten album, to je pre mňa niečo na čo by som chcela strašne nadviazať, ale ešte musím veľa cvičiť na ten klavír, lebo mi tam ešte občas niečo nevyjde a môže to byť ešte oveľa lepšie, ja viem. Toto je proste pre mňa taký experiment, improvizácia čo a tak, lebo ja som mala veľkú hudobnú krízu, ja som si doma fakt nesadla asi tri roky za klavír.

Takže sa to vždycky dialo len na tom pódiu a vďaka tomu pódiu som sa zase začala nadchýnať pre to. Potom som začala hrať s Drťou, to je proste kapela úžasných ľudí a muzikantov, ktorá ma, že totálne začala neskutočne inšpirovať. A počúvali sme na cestách v aute na koncerty strašne veľa vecí. A teraz sme si pustili tu pevninu s Marekom Buranovským, pre ktorého je to tiež strašne obľúbený album, a teraz tým pádom počúvam znova a znova ten album. Normálne si chcem sadnúť a začať si analyzovať tie harmónie a tak a akoby na to nadviazať, lebo to je pre mňa čo sa týka slovenskej hudby úplný vrchol a úplne som sa stratila v otázke, ale na to aby som to naplnila musím veľmi veľa, veľa cvičiť.

Takže inšpirácia je asi jasná. Jaro Filip, Marián Varga i Dežo Ursíny. Ale skočím zase niekam inam. Album Postalgia sa pred nedávnom ocitol v rebríčku najlepším slovenských platní všetkých čias Denníka N. Čo je pre mňa veľmi milé prekvapenie. Keďže ho zostavovali na základe osobných rebríčkov hudobníkov a odborníci či ľudí z branže. Fakt, že sa dostal do prvej desiatky všetkých čias album, ktorý má iba štyri roky, takže to je proste úžasné nie? Je v nej najmladším elementom.

Definitívne najmladší, ale neviem či ja mám takú protekciu pri týchto ľuďoch, ja tomu fakt nerozumiem. Neviem, proste neviem, ale ja som za to strašne vďačná, ale som z toho aj úplne prekvapená, že fakt že prečo. Nechápem. Ja som tiež prispievala do toho rebríčka, dala som Postalgiu na všetkých desať miest… smiech

Čo teda tretí album. Máš už ho aspoň v hlave či na papieri?

Ja už tak dávno mám takýto … zošit, zaplnený proste obrázkami, textami, proste nápadmi. Akože nechcem sa glorifikovať, ale cítim, že som zo seba vydala veľmi silné veci za krátky čas a ja sa z toho potrebujem rehabilitovať, lebo naozaj, ja som veľmi vyhorela, fakt akože do tla.

To si práveže spomínala počas koncertu, že si mala chuť skončiť s hudbou. Kedy to prišlo, z čoho to vlastne vzniklo?

To ti normálne ani neviem povedať. Možno z odstupom času to budem vedieť lepšie zhodnotiť. Ja si myslím, že ten covid ma riadne dostal… (tu Katarína zvolila expresívnejší a asi aj presnejší výraz).

Tak to nás všetkých…

Ale vieš čo, ja som si počas toho vôbec neuvedomovala. Som išla na tej vlne, že ja som proste prežila, že ja som pomohla iným prežiť, ja som sa držala, ale tou izoláciou od iných ľudí a od kamošov, od muzikantov, od publika, od fanúšikov. Mne to tak hlboko ublížilo, že ja som stratila to základné, organické, ľudské, že spájať sa s ľuďmi. Ja som si normálne na chvíľu myslela, že to nepotrebujem a to bola taká chyba. Takže to mi strašne ublížilo si myslím, ale to je len taká moja malá dedukcia, možno časom prídem na to, že to bolo niečo iné, ale teraz si myslím, že to bolo to. Lebo teraz viem, že keď jazdím na koncerty a rozprávam sa s ľuďmi a hráme spolu, alebo si púšťame hudbu, že znova ma proste naplňujú tie veci ako predtým, a znova sa vo mne hromadí inšpirácia a to je proste ono.

Bez ľudí sa proste nedá existovať. Ty proste, ako povedal môj učiteľ chémie, že keď si sám tak si nula …smiech. Ale je to presne tak, keď si sám, tak si nula, a ja som bola taká hlboká prázdna nula. Takže teraz sa tak akože z toho spamätávam a strašne mi pomáha sa stretávať s ľuďmi a dávať aj naspäť. Lebo som dlho mala pocit, že len beriem a to je tiež také skľučujúce. A čo sa týka nového albumu. Inšpiráciu som mala a stále mám a tam sa to stále kryštalizuje, ale ešte to potrvá. Ale keď to bude, to čo sa tvorí vo mne, tak verím, že to bude pecka.

Bude to v tom štýle čo si doteraz hrala, alebo tam cítiš hudobný posun inam?

Bude to skôr viac dozadu ešte pred Pustvopol, keď som mala iné inspirácie, také rozprávkovo – kabaretno, ale aj jazzové. Znova sa chcem vrátiť k veciam, ktoré ma predtým inšpirovali, ale ešte som im nedala voľný priebeh.

Tak teraz k tej tvoje najväčšej životnej udalosti. Ako sa vlastne udialo, že ideš do Ameriky na asi najprestížnejšiu hudobnú školu na svete, legendárne Berklee?

Tak ja som tak pozerala, že všetci niečo robia, niekde chodia. Ja som mala taký veľký projekt Postalgia Symphonic, a to bol taký veľký projekt na dlhší čas. Nič iné som nemala na obzore, lebo ono ja mávam projekty na rok dva dopredu a nič iné sa v tej dobe nové nenaskytlo. Tak som si povedala, čo idem robiť ďalej, lebo ja sa úplne desím toho, žeby som stála na mieste. Akože ja si myslím, že občas stojím na mieste, zaspávam na vavrínoch a mala by som oveľa viacej cvičiť a neviem čo. Tu som ale vážne mala pocit, že musím niečo spraviť. Ja som po tom projekte úplne odinštalovala všetky siete, ja som si z mobilu vymazala úplne všetko. Ja som si kúpila nejaké knižky, proste zapálila sviečku. Ja som fakt mala dva týždne nič nerobenia, taký meditačný čas. A vtedy keď som mala tie „zalepenia očí“ z dosahu, tak ja som sa veľmi rýchlo dostala k tomu takému naozajstnému a k tomu čo naozaj chcem a strádam.

Častokrát stačí, že sa obklopíš dennými príjemnými vecami, od Netflixu až po dobré jedlo a ty sa akože fakt naozaj veľmi rýchlo dokážeš otupiť od toho čo naozaj chceš. To sú také dopaminové injekcie. Ja keď som ich vysadila, tak som zistila, že toto je to čo už dlho proste chcem, no a vlastne vtedy som dala tu prihlášku na Berklee. Spravila som prijímačky, dostala som štipendium, potom som si spravila crowfoundingovú kampaň. Vyzbierala som peniaze na prvý semester proste tak.

Ale v tej kampani ti asi treba ešte troška pomôcť?

No nemám ešte na ubytovanie. Ako ja som sa snažila maximálne. Zobrala som všetky džoby, ktoré existovali, od všetkých koncertov až po napísanie o mojich obľúbených knihách do nejakej knižnice za 100 euro. Učím štyri dni v týždni pri základnej umeleckej škole, učím súkromne klavír, na klavír mám zvládnutú metodiku.

Tak už len na záver. Ako vnímaš dnešný koncert v Prahe? Chcela by si tu niekedy aj žiť?

Toto bol asi môj najlepší koncert v živote. Ja som sa chcela presťahovať do Prahy na jar 2020 a potom prišiel covid, ale ja som už bola úplne nachystaná na to, že sem už idem, takže stále s tým koketujem.

ZDROJ, foto: Radovan Vojenčák

Súvisiace články