Československá výprava do Bratislavy: Deň druhý v znamení čestnej stráže a spomienkového pochodu

Nastala nedeľa 16. novembra, 36 rokov po bratislavskom študentskom pochode, ktorý bol nezamýšľanou predzvesťou „nežnej revolúcie“. Len taký čas trvalo, než sa aj v Bratislave po vzore pražského „Korza Národní“ začala snaha o dôstojnú oslavu udalostí, ktoré zmenili kormidlo dejín. Podujatie dostalo jednoduchý názov Nežná a „naša“ sokolsko-skautská výprava pod vedením miestostarostu Českej obce sokolskej Petra Szenasyho sa stala jeho súčasťou.

Možno prvý krok aj k slovenskej tradícii

Na novo vzniknutom Námestí nežnej revolúcie, ktoré sa zjavilo s rozdelením Námestia slobody, mala držať čestnú stráž a taktiež sa zúčastniť spomienkového aktu pred Univerzitou Komenského.

Po sobote, ktorá bola veľmi príjemná a plná priateľských stretnutí, nás čakal náročný deň, ktorý bol ale nemenej potrebný. Budíček bol stanovený už pred siedmou hodinou, aby sa účastníci stihli znovu obliecť do slávnostného oblečenia. Posilnení chutnými chlebíčkami, ktoré nám miestni sokoli nechali z večerného pohostenia, sa jedenásť sokolov a traja skauti zoradili a vyrazili na miesto, kde sa rozhodli držať čestnú stráž.

Akt známy z Národní třídy tiež nevznikol sám od seba, ale začal s ním skaut „bratr Kuře“, ktorý sa pred rokmi postavil z vlastného presvedčenia k pamätnej doske pripomínajúcej dramatické udalosti zo 17. novembra 1989, vtedy umiestnenej v priechode. Časom sa stala účasť v čestnej stráži prestížnou záležitosťou a je o ňu medzi skautmi veľký záujem. Celkom prirodzene sa ku skautom časom pridali aj sokolovia. Teraz symbolicky viedol sprievod zložený z členov dvoch organizácií stojacich hlavne na posilnení tela i ducha, ale i zdravého národovectva.

Nad vyľudneným mestom sa vznášal hmlistý opar a naša skupina dorazila bez problémov na miesto čestnej stráže, ktoré bolo vybraté provizórne, lebo hoci priestor pred Starou tržnicou získal pomenovanie po udalostiach z novembra ’89, nič ho tu okrem tabule na budove Starej tržnice nepripomína. Transparent pripomínajúci študentský pochod sme mali dostať až asi o tri hodiny, po spomienke pri Univerzite Komenského.

Rozhodli sme sa teda aspoň zapáliť symbolické sviečky, ktorými si odvahu prvých účastníkov novembrových udalostí pripomínajú i v Prahe. Striedanie na čestnej stráži prebiehalo každú polhodinu. Trojicu českých skautov, medzi ktorými bol aj 12-ročný Jirka zo Slaného, našťastie doplnili aj tí slovenskí, ktorí evidentne boli radi, že sa mohli pripojiť k tomuto spôsobu pripomenutia dôležitého míľnika spoločných dejín susedných krajín.

Okoloidúci ľudia prechádzali okolo nás často nevšímavo, ale niektorí sa pristavili a spýtali sa, o čo ide. Po vysvetlení sa im myšlienka páčila. Našlo sa počas dňa žiaľ aj niekoľko takých, čo boli pohoršení, ale na viac než nenávistné poznámky sa našťastie nezmohli. Možno to bolo aj tým, že takmer celý čas okolo nás krúžili policajti v autách dohliadajúci na nedeľný kľud v uliciach, ale asi aj na nás.

Pri univerzite aj hlasy revolúcie

O desiatej sme sa presunuli k spomínanej univerzite, kde sa to všetko v podstate začalo. Tu sa každoročne stretnú aj priami účastníci študentského pochodu, ktorý bol o deň skôr než ten pražský z prozaického dôvodu – 17. november v roku 1989 totiž pripadol na piatok, teda deň, keď už väčšina študentov cestovala preč z Bratislavy.

Na položení vencov k pamätnej doske umiestnenej na budove univerzity sa zúčastnili aj zástupcovia vedenia školy a súčasných študentov, zástupcovia skautov aj Ústavu pamäti národa. Nechýbal ani veľvyslanec Českej republiky na Slovensku Rudolf Jindrák. Okrem iných prehovoril k prítomným aj Ján Budaj, niekdajší novembrový hlas tribún. Spomienky sa zúčastnil aj jeho „vtedajší kolega“ Milan Kňažko.

Po podujatí sme sa vrátili na miesto stráže a rozvinuli za strážou transparent pripomínajúci udalosť, ktorá bola predzvesťou nežnej revolúcie. Teraz už čestná stráž pútala pozornosť viac a našli sa aj medzi okoloidúcimi tí, čo zapálili sami od seba sviečky, ktoré sme mali nachystané.

Tí účastníci, ktorí nemuseli stáť na stráži alebo neboli náhradníci, sa vybrali buď na obed, alebo na prechádzku po meste. Potešiteľné a úctihodné bolo, že sa na stráž postavili aj dvaja zaslúžilí členovia bratislavského Sokola. Ono sa to nezdá, ale vydržať nehnute pol hodiny nie je jednoduché.

Pochod, ktorý poriadne narástol

O pol piatej večer nastala posledná časť nášho bratislavského programu – spomienkový pochod pripomínajúci ten pôvodný. Podľa jeho organizátorov chodievalo naň doteraz okolo tridsať účastníkov. Tento rok sa, asi aj vďaka tomu, že sa k tomu pridalo aj podujatie Nežná, ich zišlo mnohonásobne viac. Určite za to môže aj súčasná politická situácia na Slovensku, kde politika na všetky svetové strany smeruje podozrivo len do Ruska. Ale k veci. Na čelo pochodu sa postavili niekdajší študenti, následne tí súčasní, ktorí síce z apoliticky zamýšľanej akcie predsa len urobili protestnú, ale veď kto nie, ak nie oni.

Za nimi vyrazili slovenskí a českí skauti v zákryte so sokolskou výpravou, po nich sa už tiahol had spletený zo všetkých vekových kategórií. Podľa odhadu organizátorov nás bolo okolo 2 500, čo bola už poriadna masa ľudí oproti predchádzajúcim rokom. Za policajného sprievodu sme vyrazili smerom k Univerzite Komenského, odtiaľ cez Šafárikovo a Hurbanovo námestie do historického mesta. Od Michalskej brány sme smerovali k Námestiu slobody.

Išli sme aj okolo podchodu, ktorým tiahli pred 36 rokmi nespokojní študenti. Teraz bol zablokovaný policajným autom, aby sa náhodou niekto nerozhodol zmeniť smer a zájsť aj pred Prezidentský palác, kam podchod ústi. Nič také však nebolo v úmysle a pokojne sme prišli na Námestie slobody, kde sa konal pestrý program pripomínajúci „Nežnú“.

Štýlová rozlúčka i telocvičňa v jedálnom vozni

Škoda bola nevyužitého prázdneho, polhodinového priestoru, ktorý vznikol medzi príchodom sprievodu na námestie a začiatkom programu. Práve vtedy sa ponúkol čas vytiahnuť na pódium pôvodných, a možno aj súčasných študentov, ktorí by objasnili význam vtedajšieho pochodu, ale i to, prečo ho opakovať každoročne.

Nevadí, možno o rok, ak sa toto podujatie znovu uskutoční. Počkali sme na prvého účinkujúceho, ktorým bola kapela Billy Barman, a išli sa prezliecť a pobaliť do sokolovne. Odtiaľ sme znovu pešo prišli na hlavnú stanicu. Rozlúčku s Bratislavou sme si dali v miestnej „nádražke“, kde mali „to najlepšie, čo doma máme“ – Zlatého bažanta. Prečo nie, veď aj festival Pohoda ho vzal znovu na milosť.

Vlak prišiel nečakane takmer načas. Po zložení vecí sme sa znovu vybrali tam, kde ubieha cesta najlepšie – do jedálneho vozňa. Tu sa k nám pridali aj dve Slovenky žijúce v Londýne. Vďaka kartičkám ukazujúcim rôzne cvičebné zostavy bolo o zábavu postarané. Sokoli si proste dokážu telocvičňu spraviť kdekoľvek.

Unavení, ale plní zážitkov sme vystúpili v Prahe (poniektorí už skôr), kde sme si dali znovu fotku na peróne. Myslím si, že viacerí z nás v tom momente boli odhodlaní cestovať do Bratislavy aj o rok, ak sa tam uskutoční oslava demokracie. Verím, že sa v obdobnej zostave uvidíme aj posledný júnový víkend na Sokolskom zlete v Brezovej pod Bradlom, kde si určite uctíme ich rodáka, ktorý sa zasadil za vznik Československa. Nebol ním nik iný než Milan Rastislav Štefánik.

text/foto: Radovan Vojenčák