Po vynikajúcom koncerte Davida Kollara s Arvem Henriksenom v žižkovskom Paláci Akropolis sme sa s týmto slovenským talentovaným hudobníkom dohodli, že spravíme rozhovor kde sa pozrieme nielen na spoluprácu medzi nimi, ale aj na Davidov vzťah k hudbe a jeho bohaté hudobné prepojenia so svetovou hudobnou scénou.
Tvoju hudbu, ktorá je pre mňa niekde na pomedzí jazzu a modernej klasiky, majú problém niekedy zaškatuľkovať aj erudovaní hudobní recenzenti, kam by si ju zaradil ty?
Nikdy nad tým nerozmýšľam. No keď som hral koncert v galérii Belveder vo Viedni tak ma riaditeľka uvádzala v nemčine a začul som spojenie Soundtrack – art. Celkom ma to zaujalo. Snažím sa svojou hudbou povedať nejaký príbeh. Myslím pocitovo… Niečo, čo sa vo mne práve odohráva… Niečo, čo intenzívne zažívam a pretransformujem to na hudbu. Snažím sa podľa možnosti neopakovať. Podobné je to na mojich koncertoch. Snažím sa vytvoriť pocit alebo náladu, ktorá nie je na bežných koncertoch.
Si prioritne gitarista, ale vo svojej tvorbe často využívaš aj elektroniku. Baví ťa prekračovať hranice medzi hudobnými žánrami?
Určite. Považujem to za nesmierne dôležité pre môj hudobný rozvoj. Som solitér a osobnostný test mi vyšiel na INTJ, čo je veľmi introvertná osobnosť, ktorá nerada robí kompromisy. Uvedomil som si, že približne po dvoch rokoch zvyknem meniť ľudí, s ktorými sa stretávam a to úplne prirodzene. Chcem íst proste niekam inam…
Možno sa pár z nich na mňa za to hnevá, ale neviem si pomôcť…
V širšej verejnosti tvoje meno žiaľ rezonuje len vďaka spolupráci so Stevenom Wilsonom, ako ju s odstupom vnímaš ty? V čom ti pomohla? Otvorila ti dvere k ďalším zaujímavým spoluprácam za hranicami Slovenska? Pretože tvoje hudobné kontakty nie sú aj bez nej vôbec zanedbateľné, stačí spomenúť trubkárov Erika Truffaza, Paola Raineriho, Arve Henriksena či bubeníka kultovej kapely King Crimsom, Pata Mastellota.
Spolupráca so Stevenom je veľmi zvláštna. Steven sa ozve, keď potrebuje “iné gitary”. Ako to hovorí on, keď “hľadá niečo ojedinelé”. Tento rok vyjde jeho nový album, na ktorom som takisto spolupracoval. Neplánovane som sa ocitol na týchto všetkých žánrových poliach. Erik Truffaz je moderný jazz, Arve Henriksen je zasa experimentálny a inovátorský. Pat Mastelotto je z King Crimson. Mám aj trio s Gergom Borlaiom a Lorenzom Feliciatim. Tam hrám gitarové sóla. Potom je tu hudba k filmom a ešte Steven Wilson. Mám viacero tvári. Možno je to pre poslucháča na škodu lebo je zmätený a netuší s čím prídem na pódium. Či už je to moja ambientná poloha, rocková, alebo elektronická.
Na druhej strane je to pre mňa obohacujúce. Všetko sa to udialo prirodzene a v pravý čas. Nedávno som nahrával sólo pre Nada Sylvana, speváka od Steva Hacketta z Genesis. Všimol si ma na Stevenom albume Detonation. Všetko sa to tak prirodzene preplietlo.
Spolupráca so Stevenom mi priniesla veľa. Dvere do tohto sveta “veľkej hudby” mi otvoril práve Pat Mastelotto.
Čo pre teba vlastne znamená možnosť spolupracovať so svetovými muzikantmi s ktorými si sa doteraz stretol?
Je nevyhnuté hrať s lepšími a cestovať. Hudobník musí vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Spoznať svet a rôzne hudobné scény. Nájsť svoje limity a rozhodnúť sa ktorým smerom sa chce vybrať, ktorý by bol preňho ten najlepší. Kľudne ich môže mať aj niekoľko. Roky som žil a tvoril na Slovensku a viem, čo je to žiť vo vlastnej bubline. Sledovať YouTube a čítať knihy, mať pocit, že rozumiem hudbe a poznám všetkých dôležitých hudobníkov, to je vnútorná demagógia.
Už v roku 2010 som sa rozhodol urobiť trio v Budapešti a postupne cestujem po celom svete. Od Prešova až po Los Angeles. Stretávam sa s hudobníkmi, nahrávame spolu a sme priatelia. Zistil som, aký veľký je tento svet a koľko skvelých hudobníkov v ňom existuje. Byť na recording session s Thomasom Newmanom v LA… Neviem, či je ešte niečo viac na tejto planéte… Hudobníci sa musia stretávať a hrať spolu. Umelec by mal byť intelektuál a riešiť nejakú problematiku… Dialóg je veľmi dôležitý.
Navyše musím povedať, že sme s mojím priateľom Gergom Borlaiom skonštatovali, že pre nás z postkomunistických krajín je všetko trikrát ťažšie. Jazyk a žiadne kontakty…
Keď som v LA ja, alebo Gergo tak to sme už museli prejsť takú cestu o akej sa tam lokálnym chlapcom ani nesníva…
Je ešte niekto s kým by si rád hral a tvoril, ale zatiaľ sa ti to ešte nepodarilo?
Chcel som, aby ma nasamploval Hans Zimmer. Inšpiroval ma, ako mladého tínedžera. Hľadal muzikantov s unikátnym prístupom. Musím povedať, že som sa tento rok dostal do jeho štúdia v Santa Monice. Púšťali si moju hudbu a boli nadšení… Uvedomil som si však, že je to fabrika. Zverejnil som odtiaľ fotky na svojom FB a v Blogu. Okamžite som dostal email, že mám všetko zmazať. Sú tam tvrdé zmluvy v rámci mlčanlivosti. Čakám čo bude ďalej, či sa ozvú… Ale tento sen je už minulosťou.
Uvedomil som si akú mám slobodu. Nahrávam kedy chcem, čo chcem a s kým chcem. Navyše som obklopený tými najtvorivejšími ľuďmi na svete (Arve Henriksen, Fennesz, Erik Truffaz, Pat Mastelotto, Paolo Raineri, Gergo Borlai atď.)
Si veľký obdivovateľ režiséra Andreja Tarkovského, ošúchaný nápis Stalker (názov jedného z filmov A.T.) na tvojej gitare ma priviedol k možno až rúhačskej otázke. Nemal si niekedy chuť spraviť si vlastný soundtrack k tomuto filmu?
To naozaj nie. Jeho cit pre zvuk a hudbu vo filmoch je nedoknuteľný. Ak poznáš moj album Sculpting in Time tak tam nájdeš skladbu A.T., tam som použil sample z jeho filmov. Jeho filmy sú ako modlitba. Načo v nej meniť text?
Ako vlastne tvoríš hudbu k filmom? Napadajú ťa hudobné motívy na základe zhliadnutia filmových scén v ktorých zaznejú?
Presne tak. Snažím sa filmu nájsť zvuk. Musím však povedať, že nie som film music composer, ktorý robí všetko. Všetky žánre a nenapodobňuje za peniaze hudbu niekoho iného. Skôr ma oslovujú režiséri, ktorí vyslovene majú radi moju hudbu. Som teda hudobník, ktorý sa dokáže vyjadrovať aj touto formou…
A teraz otázky ku koncertu v Prahe a spolupráci s Arve Henriksenom. Čo pre teba znamená koncertovanie v Prahe a aký máš vzťah k tomuto mestu? Nemal si niekedy chuť sa sem presťahovať a byť tak možno bližšie k hudobnému dianiu?
Praha je najväčšie veľkomesto na svete, kde môžem hovoriť svojím materinským jazykom. Hrám tam veľmi rád. Pamätám si začiatky v kluboch Akord a Agharta. Ako som spomínal vyššie. Ja som antikomunitný človek. Navyše som túto otázku položil Erikovi Trufazovi. Opýtal som sa ho, či si myslí, že sa mám presťahovať do veľkého mesta. Povedal, že ak chcem byť session hráč tak áno, ale ak chcem hrať len vlastnú hudbu tak je jedno, kde žijem. Všetka moja hudba vznikla v Prešove. Okrem štúdiových nahrávok Komara, The Blessed Beat a možno ešte pár. Mám izbu u Paola Ranieriho vo Faenze v Taliansku, u Bernhardna Wostheinricha v Berlíne a u Ricka Coxa v LA. Ricka a Paola navštevujem pravidelne. Hráme, nahrávame a rozprávame sa o hudbe. Rick ma navyše predstavil celej komunite v LA, za čo mu budem do smrti vďačný.
Nebál si sa či sa ti podarí zaplniť sálu Akropolisu? Predsa je to len veľký priestor a tvoja hudba oslovuje, žiaľ len užší okruh milovníkov hudby. Našťastie teraz sa nezopakovala situácia, keď si tu koncertoval s projektom KOMARA. Predviedli ste vtedy priam hudobné orgie, ale len pre hŕstku divákov. V Prahe je predsa len koncertný pretlak a tak sa takáto akcia ľahko stratí v bohatej ponuke.
Priznám sa, že som zvyknutý hrať pre malé publikum. Viem však, že sú tam ľudia, ktorí hudbe rozumejú a prenášame na seba navzájom energiu. Keď hrám s Arvem alebo s Erikom je publikum vždy väčšie. Ja chcem hrať hlavne dobre, aby bol Arve a Erik spokojný. Aby medzi nami bola chémia a mal som im na pódiu čo ponúknuť. To je pre mňa hlavné. Divák je až na druhom mieste.
S Arvem Henriksenom ste už nahrali tri albumy a spolupracoval s tebou na dvoch ďalších projektoch. Na pódiu sa stretli v pražskom Akropolise prvýkrát od roku 2019, aký to bol pocit? Kedy si sa dal dokopy s týmto hudobníkom?
Stretli sme sa v Palác Akropolis v roku 2017. Vystupoval som na festivale Spectaculare pred Arvem a Fenneszom. Spoznali sme sa. Arve ma videl hrať a po koncerte mi dal na seba kontakt. To isté Fennesz. S Fenneszom som hral dva koncerty a je na mojom albume Sculpting in Time.
Pri počúvaní vašich nahrávok a návšteve vášho koncertu mám pocit, že ste veľmi podobní vo vnímaní hudby a vzájomne sa neskutočne dopĺňate. Je Arve pre teba „len“ kolega, alebo čosi ako spriaznená duša?
Oboje. Arve je neskutočne muzikálny a stále na sebe pracuje. Tlačí na mňa a stále sa ma snaží motivovať. Hudbu vnímame podobne, ako obrazy a farby. Snažíme sa z momentu tu a teraz vytvoriť hudbu, ktorá by bola pri najlepšom jedinečná…
Pripravovali ste sa vopred nejako špeciálne na toto vystúpenie? Ako si sám po ňom vo svojom denníku totiž priznal išlo čisto o improvizáciu.
Stále pracujem na svojich paletách farieb. Je to moja takmer denná rutina. Rytmické zvuky, ambientné, technicka hry, hranie slákom, elektrickým slákom a voľné hranie. To je moja príprava. Mám pripravené skice, na ktoré sa sem tam cez koncert pozriem. V Prahe som nepoužil ani jednu :).
Nakoľko sú aj vaše spoločné albumy vopred pripravené a nakoľko dielom už spomínanej improvizácie?
Všetko je tvorba z ničoho. Čiže je to najprv improvizácia a potom sú to vedomé úpravy do konceptu.
Spolu s Arvem máte aj tzv. covidový album Unexpected Isolation, kde reflektujete obdobie pandémie. Ako si prežíval toto obdobie, keď sa zavrela spoločnosť a aj ľudia uzavreli do seba?
Neostávalo mi nič iné len sa zamestnať tvorbou. Nahral som sedem albumov a vydal som jednu knihu. Bolo mi ľúto, že sa to udialo a malo to taký dopad na kultúru. S Arvem sme boli v neustálom kontakte. Ale priznám sa, že to malo aj svoje čaro. Tajné stretnutia u mňa v štúdiu. Povinné nosenie rúšok mi v istých chvíľach vyhovovalo. Nemusel som sa rozprávať s ľuďmi, keď som nechcel. Mohol som byť v úplnej anonymite. Vadili mi ich názory na celú situáciu a kultúru ako takú.
Prinieslo toto obdobie, keď sme zažívali nové pocity a hlavne obavy do tvojej hudby aj nové prvky?
Určte. Začal som s orchestráciami baritónovej gitary a začal som používať sláčikové nástroje. Upevnilo to aj vzťahy s muzikantmi s ktorými spolupracujem. Boli sme v tom spolu.
Čo ti ho hlavne pomohlo prekonať?
Nič. Akurát som si uvedomil, aký krehký je “biznis” v ktorom sa nachádzam. Uvedomil som si, že to všetko robím pre seba a kvôli sebe.
Aké máš najbližšie hudobné plány? Pripravuješ aktuálne nejaké ďalšie nahrávky?
Pracujeme na novom albume s Arvem a Rickom Coxom. Chcel by som vydať tretiu knihu a dokončujeme nový album Komara s Patom Mastelottom. V januári som bol uňho v Texase nahrávať.
Vieš kedy ťa budeme môcť opäť vidieť v Prahe?
Už 31. mája budem hrať hudbu k filmu Po horách po dolách. Čas a miesto upresním sa svojom webe.
ZDROJ, FOTO: Radovan Vojenčák