Meno Fedor Gál asi netreba nikomu predstavovať. Je známy jasne definovanými názormi na históriu i aktuálne dianie a tiež pevne spojený s kľúčovými okamihmi nenásilného pádu komunizmu. Ešte pred rozpadom Československa jeho kroky smerovali do Prahy. Stal sa z neho hrdý „Žižkovák“, ktorý žije spokojne vo svojom trojuholníku. V jednom jeho bode sme sa stretli a porozprávali o jeho živote v Prahe, ale prebrali sme aj iné veci. Snažili sme sa vyhnúť v čo najväčšej miere politike a radšej sa zamerali na „bliky“, ktoré Fedor Gál považuje za dôležité.
Ste jednou z tvárí nežnej revolúcie a komentátorom spoločenského diania, či už na Slovensku alebo v Čechách. Ako by ste s odstupom času komentovali roky 1989 – 1993, vlastne aj revolúciu až po vznik samostatnej Slovenskej republiky, jednoducho a stručne?
Pre moju generáciu to bola hviezdna hodina. Pre mňa osobne to bol kľúčový okamih môjho života, pretože sme boli pri tom, keď sa niečo zásadným spôsobom menilo. Čiže toto je pozitívny „blik“ môjho života, no a to čo prišlo potom sme už mali v rukách. Na to mám veľa bolestivých spomienok a sklamaní, ale patrí to k životu. Takže ja som odišiel zo Slovenska, pretože som chcel a čiastočne aj musel, pretože som prišiel do konfliktu s verejnou mienkou, ktorú reprezentoval v tom čase Vladimír Mečiar, ale neľutoval som ani päť minút. Som tu, som Žižkovák, som Pražák.
Do Prahy ste odišli ešte pred rozpadom Československa a nebolo to podmienené rozhodnutím „teraz sa to rozdelilo, idem radšej do Prahy, lepšej časti krajiny“. Čo bolo hlavnou teda príčinou Vášho príchodu sem?
Bol som sídliskový človek. Býval som v Dúbravke, kde nás bolo tam 40 000 a mne sa naozaj nechcelo predierať ulicami. Ľudia milovali Mečiara a mňa nemali radi, pretože som bol iniciátor jeho prvého odvolania. Nieže by som neprežil v Bratislave, ale nechcel som takto žiť. Chcel som mať pred sebou otvorený priestor, chcel som byť sám autorom svojich rozhodnutí a cesty životom.
Odišiel som ešte skôr, pár mesiacov predtým než sa rozpadlo Československo, čo bola pre mňa udalosť, s ktorou som sa dodnes nevyrovnal, ale už sa nebúrim a nerebelujem, jednoducho je to fakt. Minulosť sa nedá meniť a našiel som tu si svoj spôsob života. Prišla za mnou po čase rodina, takže som Slovák žijúci v Prahe, bez úmyslu vrátiť sa naspäť na Slovensko. Ale mám tam kopec kamarátov, mám tam rodiny. Chodím tam tak raz za dva mesiace a rád.
Skúšal sa nájsť, jeden biznis plán mu vyšiel a tak si mohol založiť vydavateľstvo
Čo nasledovalo po Vašom odchode z aktívnej politiky?
Z politiky som odišiel samozrejme, skôr ako som sa vysťahoval. Skúšal som občiansky a civilný život, bolo to komplikované, a tak som odišiel.
Prvých pár týždňov som robil poradcu na Úrade vlády, ale rýchlo som pochopil, že to nie je práca pre mňa. Potom som nastúpil ako učiteľ, sociológ na Univerzitu Karlovu, kde som nejaký čas prednášal. Uvedomil som si, že kým ja som bol v politike, moji kolegovia si za ten čas doplnili tú obrovskú „dieru“, ktorú mala moja generácia vo vzdelaní, a tak som odišiel z univerzity.
Skúšal som to aj s podnikaním. Jeden biznis plán, ako sa tomu dnes hovorí, mi vyšiel a bol to veľmi profitujúci podnik. Bol som pri tom, keď sa zakladala televízia Nova, a to mi prinieslo pocit existenčnej istoty. V tej chvíli sa proste rodina zodvihla a prišli za mnou. Vedel som sa o nich postarať, ale to je už viac ako 20 rokov.
Ako ste sa dostali k založeniu prvej komerčnej televízie?
Ja som to povedal už stokrát, ale poviem to i po sto prvýkrát. Prvá polovica deväťdesiatych rokov, to bolo také zvláštne virtuálne obdobie, džungľa v podstate. Mal som kamaráta Petra Hunčíka, to je chlapec z Dunajskej Stredy, príslušník maďarskej menšiny na Slovensku a skvelý človek, zakladateľ Maďarskej nezávislej iniciatívy. Ten prišiel raz za mnou a povedal, že stretol kdesi v Budapešti chlapíka, ktorý chcel zakladať v postkomunistickom svete prvú komerčnú televíziu, či mám chuť byť súčasťou.
No tak ja som v živote málokedy povedal na niečo nie, som sa púšťal do všelijakých podnikov, aj keď som nemal bohvieakú predstavu, čo si tam budem konkrétne počínať. Povedal som „áno“ a my sme boli vlastne tá prvá skupina zháňajúca ďalších parťákov do spoločnosti, ktorá bola spoluzakladateľom televízie Nova – americká Central European Media. My sme si dali názov CET 21.
Spomedzi konkurenčných 26 spoločností sme vyhrali konkurz, získali sme licenciu a začali sme budovať televíziu Nova. Ja som po nejakom čase pochopil, že nie som ten správny človek pre komerčnú televíziu, odišiel som, odpredal som svoje akcie a na nich som si postavil novú existenciu. Spočívala v tom, že som založil nakladateľstvo GplusG, ktoré existuje dodnes.
Otvoril som aj literárnu kaviareň, tá už ale neexistuje. Úspešne skrachovala a začal som robiť veci, o ktorých som si myslel, že sú mojím poslaním. Za tých 30 rokov pôsobenia Čechách som vydal riadnu paletu kníh, dopisoval som pravidelne do rôznych časopisov, natočil som niekoľko dokumentárnych filmov a bla bla bla. Konečne mám pocit, že žijem svoj život a nie je to žiadna mana z neba, aby bolo jasné. Je to každodenný zápas o všeličo.
Ako ste vnímali rozpad Československa?
Pre mňa je rozpad Československa bolestivá udalosť. Ja som bol zástanca Československa a dodnes si myslím, že to bola hovadina. Nie je možné jednou rukou adorovať Európsku úniu, tzn. integráciu a druhou rukou adorovať nejaké rozdeľovanie sa podľa nácie a podľa čo ja viem čoho. Dodnes som človek, ktorý ľutuje, že sa Československo rozpadlo.
V Čechách sa necítim ako cudzinec, pretože sme žili mnoho rokov vedľa seba, sme si blízki jazykovo, kultúrne a všelijako geograficky. Však sa zamyslime nad tým, kto je otec zakladateľ samostatnej Slovenskej republiky po deväťdesiatom treťom roku? Vladimír Mečiar je dnes človek v zabudnutí a zločinec. Ja som vedel presne v tom čase, keď som odchádzal, čo on reprezentuje, akú mentalitu, akú politiku, aký typ smerovania. Nechcel som tam proste žiť.
Toto pociťujem už teraz aj ja, ale nahrali ste mi zase na inú otázku. Čo vlastne predurčilo Slovensko, že sa akoby stále potácalo v bludnom kruhu?
Neviem, či to je bludný kruh alebo špirála. Vždycky je treba sa opýtať na tú symboliku. Tak si uvedomme, že Československo malo dvoch otcov zakladateľov. Jeden sa volal Tomáš Garrigue Masaryk a druhý Václav Havel. Samostatná Slovenská republika mala tiež dvoch takých tých základných symbolických zakladateľov, jeden sa volal Jozef Tiso a druhý Vladimír Mečiar. Čo tá symbolika má vlastne implikovať ľuďom mojej mentality (ja netvrdím, že ľudí ako som ja je na Slovensku väčšina), čo im má vsugerovať, aký pozitívny pocit? Tak ja ho teda nemám, nemám, nemám.
Mali ste niekedy chuť sa vrátiť na Slovensko a opäť sa aktívne zapojiť do jeho smerovania?
To je paradox ako hrom, pretože ja som povedal, že sa nebudem vracať na Slovensko, ale vraciam sa. Vraciam sa s tým, že tam mám kamarátov, kamarátky, vraciam sa s tým, že tam mám rodinných príslušníkov, na východnom Slovensku polovicu rodiny, v Bratislave brata, vraciam sa stále. Ale aj keď som sa nevracal, som Slovák ako poleno, pretože to je môj materinský jazyk, to je môj prvý jazyk, v tomto jazyku rozmýšľam, najradšej rozprávam a píšem.
Čiže som vlastne na Slovensku prítomný furt. Veď jediné časopisy, do ktorých dnes posielam svoje texty sú Týždeň a Denník N. Takže ja som tam prítomný. Z politiky som odišiel v deväťdesiatom prvom roku, ale som prítomný v tej politike ako verejná osobnosť stále, pretože píšem o tom čo ma trápi a štve. Čo ma trápi najviac je politika, ktorá zasahuje do každodenného života ľudí veľmi radikálnym a masívnym spôsobom. Takže o tom hovorím, o tom píšem, o tom rozmýšľam. Ale ja som tzv. kritický intelektuál a nie politik.
Možno aj preto ste neboli vhodný typ do tej porevolučnej politiky, kde bolo treba mať široké ramená a jej obeťou sa nakoniec stalo aj samotné VPN.
Rozlišujte dva spôsoby robenia politiky. My sme neboli politická strana. Verejnosť proti násiliu sa zrodilo ako občianske hnutie. Verejnosť proti násiliu boli ľudia, ktorí chceli zmenu režimu. My sme sa nerozlišovali kto je pravičiar, kto je ľavičiar, kto je konzervatívec, kto je liberál, proste to prišlo až potom. My sme boli občania a nasratí občania, a takto vznikla Verejnosť proti násiliu. Ale všetky občianske hnutia po tom, čo dosiahnu svoj cieľ alebo sa zmení režim, sa začnú meniť, zanikať. Meniť sa na štandardné politické strany, štandardné inštitúcie, štandardné občianske hnutia, a to už je iný čas.
Ja som nikdy do politiky v podstate ani nevstúpil, ja som nikdy nebol na kandidátke žiadnej politickej strany. Odišiel som vo chvíli, keď to začala byť štandardná politika, lebo som vedel, že nie som tento typ človeka. Ja teraz nehovorím, že štandardná politika je fuj. Ktorí to vedia robiť a chcú to robiť poctivo, nech to robia, ale ja som na to nebol. Som iná mentalita, bol som rebelujúci občan. Predstava, že sedím sedem až desať hodín denne v parlamente a riešim kompromisy – veď mňa by už dávno pochovali. Boli tam však ľudia, ktorých som si vážil a ktorých som mal rád, ale nebolo to proste pre mňa.
Na Žižkove našiel to čo potrebuje k životu
Vráťme sa ešte k príchodu do Prahy. Bolo ťažké urobiť hrubú čiaru za životom na Slovensku? Kde ste sa v Prahe usadili, kde ste si našli to svoje miesto?
Prvé bývanie som mal na Červenom vrchu, býval som v paneláku, to bolo moje prvé miesto. Keď som sa dostal k peniazom po predaji akcií televízie Nova, ocitol som sa v takom – poviem to zbohatlíckom sídlisku v Nebušiciach. Na jednej strane to tam bolo pohodlné, na druhej strane to bolo hrozne odcudzené, neboli tam krčmičky, neboli tam obchody. Bez auta tam človek nemohol ani rožky kúpiť. Tak som sa presťahoval po neviem koľkých, šiestich a možno až ôsmich rokoch.
Kúpil som si byt na Žižkove a tu sa cítim ako ryba vo vode. Žižkov mám rád, je živý, je multikultúrny, je proste to, čo potrebujem k životu. Ja si v tých krčmičkách, ktoré mám rád, tykám s personálom, poznáme sa, čiže nemám s adaptáciou na Prahu žiadny problém, mám Prahu rád. Ale keby ste sa ma opýtali, kde som naozaj doma, tak poviem vo svojom byte, na svojom balkóne a na Žižkove.
Predpokladám, že vám za tie roky Praha prirástla k srdcu. Ktoré miesta v nej máte najradšej, takže asi ten Žižkov teda vyhráva?
S Mirom Tóthom, s ktorým spolupracujem už asi štvrtý rok, alebo viac ako tri roky na niekoľkých hudobných projektoch, sme mali takú epizódu, že ja som mu nahrával počas covidu také svoje vnemy, bliky, zážitky po cestách Žižkovom na mobil a posielal mu to mailom. On to následne zhudobňoval. A po dvoch rokoch mi povedal: „Fedor, však ty žiješ v trojuholníku.“ „V akom trojuholníku?“ „Však ty žiješ medzi svojim balkónom, Vystreleným okom a námestím Jiřího s Poděbrad.“ A keď som sa nad tým zamyslel, tak fakt každý má svoj trojuholník a toto bol môj, že som si išiel niekam nakúpiť, pokecať s kamarátmi a niekde som sedel, rozmýšľal, písal. Takže skutočne ten môj fakticky každodenný svet sa odohráva asi na dvoch kilometroch štvorcových.
Vraciate sa stále na Slovensko. Cítite sa tam doma alebo skôr už ako zahraničný pozorovateľ?
Ale čo je to doma? Ja som doma vo svojom byte, vo svojej pracovni medzi svojimi knihami. Doma som na tom Žižkove, na tých dvoch kilometroch štvorcových. A ako sa môže človek nevracať k starým kamošom, ako sa človek môže nevracať k svojej rodine, ako sa človek môže nevracať k prostrediu, kde žil?
Ja som odišiel zo Slovenska, keď som mal pred päťdesiatkou, čiže ja tam chodím hrozne rád. Vždycky sa dohodneme, stretneme sa ty a ty, tam a tam. Je to strašne milé a príjemné, ale je to vracanie sa iného typu. Tam prichádzam ako hosť, ale nie už ako domáci, takže áno.
Čo je pre Vás v živote dôležitejšie? Sloboda alebo osobné šťastie?
Osobná sloboda. Šťastie je také divné slovo.
Mohli by ste to rozvinúť viac?
Ja som zažil šťastie v živote, ale to sú iba bliky. Človek je šťastný, keď príde chvíľka, kedy je všetko proste krásne, pekné, príjemné a zase tá chvíľka pominie. Ja považujem za absolútnu hodnotu v ľudskom živote lásku. To nemusí byť láska podfarbená erotikou, to je láska podfarbená vzťahmi. To znamená láska k deťom, láska k vnúčatám, láska k ľuďom, láska k niečomu, čo človeka presahuje. To je najväčšia hodnota, to je takmer metafora na Boha, aj keď ja som človek sekulárny.
No a šťastie je to, o čo usilujeme a čo sa nám podarí nie často, ale občas chytiť do rúk. Ale potom to pominie, ale mne to nevadí. Proste život je to, čo je dnes v tejto chvíli. Raz to je proste o držku a raz je to uspokojujúce. Ja som najviac spokojný vtedy, keď sa mi podarí niečo dobré urobiť. Dobré neznamená iba pomôcť alebo uľahčiť niekomu, podať mu ruku. Ale trebárs napísať dobrú knihu, dobrý text, byť v dobrom projekte a vidieť na očiach druhých ľudí, že to pre nich niečo znamená. To je fajn.
A čo tá sloboda?
Sloboda má zmysel iba vtedy, keď je spojená so zodpovednosťou, inak to je na hovno. Takže ja nechápem slobodu ako niečo – môžeš Fedor úplne všetko od mínus nekonečna do plus nekonečna, ale vždycky tam cítim – môžeš Fedor všetko, pokiaľ neublížiš druhému, pokiaľ ponesieš zodpovednosť sám za svoje rozhodnutia. A pokiaľ to budú rozhodnutia dobré a urobil si ich slobodne, tak fajn. Pokiaľ budú zlé, tak zase si ich urobil slobodne a nes si dôsledky.
Čiže sloboda a zodpovednosť sú spojené nádoby. Máme šťastie, že žijeme v časoch, keď človek môže robiť aj chyby bez toho, aby ho za to zavreli do basy alebo mu niekto rozbil hubu. Takže ľudia sú fakticky šťastní, aj keď každý druhý z nich nadáva.
Mám pocit, že ľuďom chýba aj zodpovednosť za svoje životy. Akoby hlúpejšia alebo menej múdra časť ľudí hľadala vinníka v niekom inom než v sebe a stále je nespokojná, neuvedomujúc si to šťastie, že zobudím sa ráno a môžem si deň spraviť ako viem. Nie je toto asi najväčší problém?
Mne sa nechce akože veľmi filozofovať. Dnes ráno som sa zobudil, prečítal som si pár textov o tom Trumpovom súde. Hovorím si, tak toto ja poznám. Veď čo povedal ten Trump? Obžalovali ho z viac ako troch desiatok trestných činov a on povedal, že na vine je prokurátor, na vine je Soros a súčasne povedal, že kto trpí, je Amerika a nie Trump. Kto trpí je americký ľud, trpí americký národ. Ale veď toto ja tak poznám, rovnako sa správal Mečiar, rovnako sa správal a správa Fico, Orbán, Kaczyński…
Čiže tým chcem povedať, že prirodzene ľudské obyčajnému človeku, keď má obrovské problémy a nevie si s tým poradiť, tak je dobré mať nejakého vinníka, kto za to môže. Ale je hrozné, keď sa týmto človekom, ktorý hľadá vinu mimo seba za vlastné delikty, stane niekto mocný. Niekto, kto rozhoduje o životoch miliónov ľudí. Tak našťastie ten Mečiar rozhodoval o životoch piatich miliónov, ale ten Trump, to je najsilnejšia veľmoc, to už je iná káva.
Amerika je podľa mňa stále rozdelená. Sever stále ide proti juhu a Trump je predstaviteľ tejto rozpoltenosti…
Tá polarizácia sprevádza náš moderný vek. Tá polarizácia je tiež jeden z dôsledkov toho, že ľudia nevedia celkom presne čo si počať so slobodou, alebo, že to takto bolo odjakživa. Akurát liberálna demokracia má tú zvláštnu vlastnosť, že to zrkadlo je nastavené bezprostredne.
Mal som pred istým časom diskusiu v takej komunite ľudí, ktorí sú úplne na okraji spoločnosti a tí si sťažovali práve na to, ako sa im ťažko žije, keď sú vysúvaní na ten okraj. Tak som im nechcel povedať, že keby ste sa narodili o 3000 km inde, tak vás hodia z piateho poschodia alebo vás zavrú na 30 rokov či zabijú rovno na ulici. Takže my môžeme o tom hovoriť. Ale to je výsada, ktorú máme v tomto režime liberálnej demokracie. Dokonca súčasťou tejto výsady je to, že polovica populácie považuje liberalizmus za škodnú.
V minulosti ste sa vyjadrili, že demokracia môže byť aj peknou cestou do pekiel. Ľudia majú, to už citujem vás, sklon demokraticky sa pripravovať o slobodu najmä vtedy, keď majú pocit, že im chýba čosi na tanieri alebo v peňaženke. Hľadajú úniky a vodcov so svojou silnou rukou. Tak vyzerá, že tá chvíľa sa nielen na Slovensku opäť blíži. Aký vývoj teda predpokladáte na Slovensku? Je vôbec šanca, že sa Slovensko niekedy ešte prebudí ako krajina, ktorá patrí do vyspelej Európy?
Slovensko je trošku zaspatá krajina, ale patrí do vyspelej Európy. Má však čo doháňať. Nemyslím si, že po septembrových voľbách Slovensko vypadne zo spoločenstva civilizovaných európskych krajín a členov EÚ a NATO. To si nemyslím. Taká zvláštnosť tej politiky spočíva v tom, že keď človek dostane nejakú pozíciu a rolu, tak sa začne správať inak ako keď iba vykrikoval niekde v parlamentných laviciach alebo v opozícii.
Tak zase Fico bol furt farizej, niečo doma kázal a v Európe iné vravel.
Fico je zločinec. Fico bojuje o svoju vlastnú slobodu a používa k tomu všetky prostriedky, ktoré jemu ako schopnému technológovi moci sú k dispozícii. Hlavne konzervatívci sa budú musieť vyrovnať aj s tým, že jedna z najsilnejších strán na Slovensku bude Progresívne Slovensko. Čiže schopnosť prijať realitu je hrozne dôležitá a politici, ktorí dostanú mandát, si to budú uvedomovať. Možno práveže teraz to smeruje k tomu umeniu kompromisu. Čo chýbalo doteraz skôr bola nejaká konfrontácia medzi dvoma nezmieriteľnými tábormi.
Ste síce prognostik, ale asi ani Vy si neodvážite povedať, že kam sa posunieme.
Hlavne teda netrpím žiadnymi ilúziami. Ľudské charaktery sa nemenia, ale ani hodnotové rámce, ani smerovanie spoločnosti sa nemení od volieb k voľbám. Je to dlhodobý proces.
Unikátne spojenie s Drťou bude k videniu aj v Prahe
Teraz by som sa chcel ešte porozprávať o Vašej účasti na albume „Kruh alebo špirála“ kapely Drť. Ide o jej tretí album, ktorý má byť hlavne o vojne. Za jednej ste sa narodil, do druhej ste dokráčal na sklonku života. Otázkou je, či je vývoj našej spoločnosti bludným kruhom alebo špirálou, ktorá niekam smeruje. Existuje podľa Vás na to odpoveď?
Otázky si môžeme klásť a je to dokonca veľmi zdravé, užitočné a potrebné. Otázky sú niekedy dôležitejšie ako odpovede. Ja si tú otázku kladiem. Je život bludný kruh alebo špirála, ktorá niekam vedie? A odpoveď na túto otázku je veľmi osobná a subjektívna. Tak ja si myslím, že človek, ktorý chce mať nádej chce veriť, tak si nemôže odpovedať, že to je bludný kruh. Aký zmysel by mal potom život? Žiadny.
Ja verím tomu, že ľudský život má zmysel. Verím tomu, že zmysel ľudského života spočíva vo vzťahoch. Verím tomu, že tie spoločnosti nie sú odsúdené na cestu do pekiel alebo na opakovanie si tých istých kataklyziem ako v minulosti. Verím v to, že niekam smerujeme, verím tomu, tzn. ja hovorím vo viere. Ja nehovorím o tom, čo sa stane.
Môžem iba hovoriť to, čomu verím ja, čo si prajem. Verím, že vývoj nie je slepá ulička, ale je to špirála, ktorá niekam smeruje. To je moja viera. Ale podstatné je niečo iné. Podstatné je to, či človek pre svoju vieru niečo urobí. Či len sedí na prdeli doma pred televízorom a čaká, že niekto iný tú jeho vieru naplní skutkami a obsahom. Tak ja nie som ten typ.
Čo robíme s Mirom Tóthom, s kapelou Drť alebo to, čo robím každý deň, je napĺňanie mojej viery obsahom. Robím čo môžem, čo chcem, aby sa naplnila moja vízia zmysluplne. Že to nie je iba o víťazstvách je jasné, tých prehier je strašne veľa v ľudskom živote. Ale má to zmysel. Mne to dáva omnoho väčší zmysel ako niekam sa vyvaliť na pláž v luxusnom rezorte niekde na Malorke.
Ako ste sa vlastne dostali k spolupráci s Drťou, ktorá predtým spolupracovala aj s Mišom Kaščákom?
Miša Kaščáka poznám 100 rokov, pretože som bol párkrát na Pohode. A mám ho rád. Ale ja som bol na prvom koncerte kapely Drť, to boli tie zhudobnené Lorencove monológy. Na druhý deň sme sa stretli s Mirom Tóthom niekde v meste a ja mu hovorím: „To bola iba polovica pravdy, tá druhá polovica pravdy sú tí, ktorí stáli proti, ktorí to videli inak. Tí, ktorí mali iné predstavy o živote.“ Od tej chvíle sme začali spolupracovať, pracujeme spolu na troch projektoch. Prvý je taká pieta ľuďom, ktorí zahynuli počas vojen a holokaustu.
Druhý projekt bol Bliky, a to sú tie nahrávky, čo som Mirovi posielal z mobilu a on ich zhudobňuje. Premiéru mal v Ostrave na festivale novej hudby v septembri tohto roku. Tretí projekt bol Bludný kruh a špirála, čo je kapela Drť, kde ja rapujem alebo ako to mám nazvať. Spievať neviem, hudobný sluch nemám, rapujem také tie kľúčové okamihy našich živých dejín, 45. rok, 68. rok, 89. rok a tak ďalej. Mali sme asi šesť koncertov, je to dosť namáhavé. Ja nemám predpísané žiadne noty, ani obsah. Ani nespievam stále tu istú pieseň.
Takže každý koncert je unikátnym neopakovateľným zážitkom?
Úplne. Iné slová, iný obsah.
Máme šancu vidieť Vás s Drťou aj v Prahe? Uvažuje sa nad tým?
Hlavnými boli koncerty na Slovensku, no v novembri by sme sa mali predstaviť v Pardubiciach, v Ostrave aj v Prahe. V Prahe to bude v rámci festivalu Alternativa. (Konkrétne v sobotu 11. novembra o 23:00 v Meet Factory – red. poznámka).
Bude to pri príležitosti novembrového výročia revolúcie?
Nemá to nič spoločné s výročím. Títo ľudia nechcú zaplniť svoj kalendár nejakým takým sentimentom. Proste nebude to oslava novembra, bude to niečo iné.
Mal som pocit, že skladby na albume sú síce ponorom do kľúčových momentov Vášho života, ale zároveň aj celej spoločnosti. Či už išlo ten štyridsiaty piaty, potom šesťdesiaty ôsmy, osemdesiaty, deväťdesiaty tretí, ale aj ten aktuálny, v ktorých rozprávate príbeh jednej rodiny, cez ktorú sa valili veľké dejiny malého kúska strednej Európy.
Ten stojí a padá na živej pamäti troch generácií a jednej z mnohých možností interpretácií. S týmto zápasíte však nielen Vy, ale vyzerá to, že takmer každý musí zápasiť s rôznymi interpretáciami nielen vlastných dejín, ale hlavne s tými veľkými aktuálnymi udalosťami. Má podľa Vás ľudstvo, alebo aspoň viacerí ľudia, šancu z tohto boja vyjsť ako poučený víťaz?
Tak to záleží na každom. Zaujímať sa o príbehy svojich predkov by mala byť normálna vec každej generácie. Ak to tak nie je, je to chyba. Ale existujú ľudia a skupiny ľudí, ktorí tú šancu nedostali vôbec. Tak ako asi mám rekapitulovať príbehy svojich prastarých a starých rodičov, keď ich v strednom veku splynovali niekde v Auschwitzi. Nepoznám ich príbehy, neviem o nich nič povedať, pretože je takým signifikantným znakom ľudí, ktorí prežili holokaust, že o tom nehovoria. Ani moja mamka nehovorila nič.
Čiže ja sa veľmi prácne dopracovávam ku každému detailu. Ale existuje niečo, čo tú pamäť formuje bez ohľadu na to, či človek chce alebo nechce. To sú tie traumy, ktoré človek nosí v sebe. Hovoria o tom aj tie genetické výskumy celkom jednoznačne, že človek, ktorý prejde v živote nejakou kalváriou, poznačí to jeho myslenie, jeho mozog, jeho DNA úplne presne. A preto ľudia tohto typu sú dnes mimoriadne citliví na to, čo sa deje napr. na Ukrajine.
Veď vyrastie nová generácia detí, ktorí budú poznačení traumami svojich rodičov a ich deti, ktoré budú poznačení zase traumami ich rodičov. A existuje na to dokonca celá mytológia, ktorá stojí v pozadí svojich dejín ľudstva. Prečítajte si Starý zákon, koľko generácií muselo prejsť, aby Židia zabudli na otroctvo v Egypte, koľko generácií bude musieť prejsť, aby tie ukrajinské deti zabudli na to, čo sa stalo.
Čiže z tohto hľadiska sa zdalo akoby tie dejiny boli bludný kruh. Ale plynové komory už nebudú, Auschwitz už nebude, priemyselné vyvražďovanie už tiež, dúfam, nebude. Čiže všetko by som povedal tým mladým ľuďom, čo na mňa trošku ziapali v tom bratislavskom klube – vám sa zdá, že nežijete v demokracii, ale čo sa má zdať mne, ktorý som nemohol slobodne rozhodnúť o tom, že sa mám narodiť a žiť medzi ostnatými drôtmi?
Ja nie som skeptik. Prvá vec je, že človek starne. S tým starnutím je spojené aj to, že už človek vníma veci tak trošku nostalgicky so všelijakými šrámami na svojom príbehu, ale to je normálna súčasť života.
Mám ešte pripravenú poslednú otázku. Vyšla zo skladby „1945“, ku ktorej vznikol aj videoklip. V nej sa vraciate do okamihu svojho narodenia. Hneď v úvode vyhlasujete, že už ste v cieľovej rovinke. Podarilo sa Vám pred ňou splniť Vaše ciele?
O cieľoch je známe, že sú nedosiahnuteľné, pokiaľ sú stanovované normálnym človekom. A Vy si myslíte, že keď nejaký multimiliardár dosiahne 28 miliárd korún, že už je spokojný? Chcel by ešte 29 a 30. Vy si myslíte, že Fico dosiahol svoj cieľ? Nie. Ciele sú niečo, čo si človek kladie pred seba, o čo usiluje a nikdy to nedosiahne. Ja už mám 78 rokov, bohvie koľko rokov je ešte predo mnou, veď veľa mojich kamarátov už odišlo dávno preč. Ja si kladiem za cieľ, aby môj život bol dôstojný.
Dôstojnosť sa nedá merať ničím, peniazmi určite nie, a aby som dôstojne umrel, to nie je maličkosť. Dôstojná smrť na Slovensku nie je samozrejmosť. Naozaj chcem odísť z tohto sveta bez toho, aby ma museli živiť nejakými hadicami a x-krát denne prebaľovať v posteli. Pre mňa je dôležitý dôstojný odchod.
To by chcel asi každý, ale či nám to bude dopriate…
Dopriate. Tak ja teda kašlem na to, čo si myslí katolícky klérus o eutanázii. Ja chcem, aby som mal na to právo.
Život Fedora Gála v skratke podľa Wikipédie
Doc. Ing. Fedor Gál, DrSc. (* 20. marec 1945, Terezín) je slovenský politik, sociológ, prognostik a podnikateľ židovského pôvodu, žijúci v Česku.
V období ČSSR pôsobil na Oddelení teórie a prognóz vedy pri Výpočtovom stredisku SAV. Tvoril prognózu vedy na Slovensku.
V priebehu Nežnej revolúcie bol spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu, viedol Koordinačné centrum VPN, neskôr sa stal predsedom tohto hnutia a poradcom vlády.
Po odchode z politiky sa presťahoval do Prahy, kde učil na univerzite a podnikal.
V júni 1992 spolu s Petrom Kršákom, Jozefom Alanom, Petrom Hunčíkom a Vlastimilom Venclíkom založil spoločnosť CET 21 (do obchodného registra bola zapísaná 22. júna 1992), ktorá získala 30. januára 1993 licenciu na celoštátne televízne vysielanie. Televízia Nova TV začala vysielať 4. februára 1994 pod vedením generálneho riaditeľa Vladimíra Železného (ďalší spoločník CET 21).
V roku 1995 založil so synom v Prahe knižné vydavateľstvo G plus G. Pôsobil aj v rôznych nadáciách, medzi nimi v Nadácii Milana Šimečku. Je členom Židovskej obce v Děčíne.
Založil viaceré nadácie. Nakrútil niekoľko dokumentárnych filmov a stál pri zrode Vrba – Wetzler Memorialu.
Je ženatý s manželkou Irenou, autorkou kníh pre deti, majú synov Róberta a Branislava, vnučku Sofinku a vnuka Samka. Jeho brat Egon Gál je známy slovenský filozof.
ZDROJ, foto: Radovan Vojenčák