Štefánik je nezabudnuteľný a inšpiratívny i po stošiestich rokoch od jeho úmrtia

Milan Rastislav Štefánik sa významne zaslúžil o vznik Československa. Nielen tento suchý fakt by mal byť dôvodom, prečo by sme na neho nemali zabudnúť. Jeho pestrý život predčasne ukončila letecká nehoda 4. mája 1919 vo veku 38 rokov. V Prahe si jeho pamiatku každoročne pripomínajú v tento deň pri jeho soche stojacej na Petříne v blízkosti hvezdárne, ktorá nesie meno tejto jedinečnej osobnosti.

Prišli si ho uctiť významní hostia

Podujatie sa koná každoročne vďaka členom Společnosti generála M. R. Štefánika a Československej obce legionářskej.

Nie inak tomu bolo aj počas prvej tohtoročnej májovej nedele. Medzi prítomnými boli riaditeľka Odboru organizačního a zástupkyňa vedúceho Kancelárie Senátu Sylva Kyselová, riaditeľ Odboru zahraničního Kancelárie prezidenta republiky Jaroslav Zajíček, vedúci starší dôstojník pplk. Libor Musil, vrchný riaditeľ ekonomickej sekcie Ministerstva obrany Richard Vítek, brig. gen. Jaroslav Míka, zástupca veliteľa Veliteľstva pre operácie a veľvyslanec Slovenskej republiky v Prahe Martin Muránsky.

Medzi hosťami nechýbali ani riaditeľ Krajského vojenského veliteľstva Pavel Mareček, člen rady hlavného mesta Prahy Daniel Mazur a Pavel Rajj zo Strednej odbornej školy a Vyššej odbornej školy Ministerstva obrany ČR v Moravskej Třebovej.

Zastúpenie na podujatí mala aj Česká obec sokolská. Zúčastnili sa na ňom členovia Tělocvičné jednoty Sokol Praha-Hanspaulka Štěpánka Viceníková a Jiří Frynta, ktorí tvorili čestnú stráž, a tiež starosta župy Budečskej a člen Predsedníctva ČOS Peter Szenasy.

Organizátorov zastupoval Ján Kendera, predseda Společnosti generála M. R. Štefánika, a miestopredseda Československej obce legionářskej Tomáš Pilvousek.

Významným hosťom spomienkovej akcie bol aj vojenský atašé Veľvyslanectva Francúzska v ČR, plk. Stéphane Kayser.

Fenomén, ktorý vôbec nemusel nasadzovať svoj život

Po krátkom úvode a samotnom kladení vencov a kvetinových darov k soche vystúpil s prejavom nový slovenský veľvyslanec Martin Muránsky.

Po ňom dostal slovo predseda Společnosti generála M. R. Štefánika Ján Kendera, ktorý neváhal nazvať Štefánika najväčším hrdinom slovenskej histórie a osobnosťou, ktorú môžeme smelo jedným slovom nazývať fenoménom v dejinách slovenských i českých.

„Fenomén, ktorý v našej domácej histórii výrazne vyčnieva, fenomén, ktorý zanechal svoju stopu na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy a fenomén, ktorý vo svojej práci astronóma doslova siahal ku hviezdam. Jeho obraz sa stal najmä na Slovensku ikonou, pred ktorou sa rád zviditeľní každý politik – bez ohľadu na svoje presvedčenie – a to často aj napriek tomu, že reálne presadzuje politiku, ktorá odporuje odkazu Štefánika,“ podotkol.

Tragická smrť gen. Štefánika podľa neho bude navždy dávať priestor živiť nespočetné teórie o vražde, samovražde či nehode v rôznych alternatívach.

„V našej spoločnosti sme ale dávno prekonali tieto – na pohľad zaujímavé, ale zväčša len povrchné – hypotézy, postavené predovšetkým na potrebe diskreditovať Štefánikových oponentov alebo rozoštvávať Čechov a Slovákov medzi sebou, čím sa vo finále šliape po najväčšom diele, ktoré nám gen. Štefánik zanechal – a to je Prvá Československá republika,“ pripomenul tiež Kendera s tým, že obmedzovať sa v jeho odkaze len na našu spoločnú republiku by bola tiež podobne účelová propaganda.

„Štefánik bol študent a emigrant z Rakúsko-Uhorska, ktorý dosiahol vrchol svojej vedeckej kariéry vďaka prijatiu a rešpektu iných krajín – a to nielen Európy. Druhým domovom sa mu stal Paríž. Francúzsku verne slúžil ako vedec, diplomat i vojak, za čo bol okrem iného ocenený Radom čestnej légie. Dobrovoľne nasadzoval svoj život pri obrane Francúzska a pracoval na vytvorení medzinárodnej meteorologickej služby na frontoch prvej svetovej vojny. Vedec Štefánik mal všetky predpoklady na získanie modrej knižky. K realite sa ale postavil čelom a aktívne sa hlásil brániť napadnuté Srbsko – malý národ vo veľkej vojne. Bol verný svojim spojencom a odhodlaný brániť ich záujmy proti každému, kto ich nazýval nepriateľom.“

Aj Štefánik zažil sklamanie z Ruska

Kendera pripomenul aj jeho pôsobenie v Rusku, kde Štefánik presadil, že tisícky našich dobrovoľníkov nebudú integrované v cárskej armáde, ale budú mať vlastnú československú vlajku pod francúzskym velením. Táto odvážna a nekompromisná vlastnosť mu napokon priniesla Kríž sv. Vladimíra na návrh ruského generála Gurka.

„Jeho posledné roky života, ktoré prežil na ruskej Sibíri, nám priniesli odkaz o barbarstve Červenej revolúcie a o rovnakom barbarstve Bielej kontrarevolúcie v Rusku. Z Ruska sa Štefánik nevrátil len vyčerpaný, ale tiež sklamaný. Romantické predstavy o veľkom bratovi sa rozplynuli v realite barbarizmu, ktorý v Rusku zažíval tak u nepriateľskej Červenej, ako aj u spolupracujúcej Bielej armády,“ upozornil predseda spoločnosti uchovávajúcej jeho odkaz s tým, že zo bývalého spojenca Dohody vyrástla mašinéria boľševizmu, pred ktorou nás Štefánik varoval – a ktorá spoločne s nacizmom neskôr rozpútala druhú svetovú vojnu.

„Minulý režim nás takmer 40 rokov učil obdivovať Červenú armádu, ktorá nás „oslobodila“ od nacizmu, zamlčiavajúc fakt, že tá istá armáda nacizmu najskôr slúžila pri vydrancovaní Poľska. Ak dnes niekto považuje za dôležitejšie oslavovať Červenú armádu, ktorá v roku 1968 zabila Pražskú jar, v roku 1939 asistovala Hitlerovi a ktorá v rokoch 1. sv. vojny strieľala po československých legionároch, šliape po odkaze gen. Milana Rastislava Štefánika.“

Štefánik nemôže byť zabudnutý

Preto pre Čechov i Slovákov ostane podľa Kenderu navždy obrovskou povinnosťou byť vďačný obetiam – najskôr našim vlastným a obetiam spojeneckých osloboditeľských vojsk, ktoré Československo bránili a nikdy neokupovali.

„Nie je možné, aby človek jeden deň stál na Bradle pri hrobe Štefánika a na druhý deň oslavoval Červenú armádu v Moskve. Jedno aj druhé si navzájom odporuje. Blízka a neodmysliteľná spolupracovníčka M. R. Štefánika, Claire Boas de Jouvenel, o ňom napísala: ‚Vytvorenie spojených európskych štátov pokladal za nevyhnutný a jediný šťastný následok vojny.‘“

Odkaz, ktorý pretrváva

Posledným rečníkom bol miestopredseda Československej obce legionářskej Tomáš Pilvousek, ktorý pochopiteľne vyzdvihol najmä jeho kľúčový podiel nielen na význame československých légií, ale i na vzniku samostatného československého štátu a jeho charaktere.

„Byl to mimo jiné on, kdo za první světové války zajistil podřízenost krajanských spolků v carském Rusku vůči Tomáši Garriguovi Masarykovi a tím sjednotil zahraniční odboj proti Rakousko-Uhersku. Byl to Štefánik, kdo prokázal nesmírnou energii při splnění takřka nadlidského úkolu – prosadit uznání československých legií italskou vládou a umožnění jejich nasazení na bojištích Pádské nížiny a Alp.“

Štefánik sa zasadil aj o konsolidáciu československých légií v Rusku a ich pretvorenie na armádu novo vzniknutého štátu.

„Bohužel, tragicky zemřel, když se měl zhostit dalšího závažného poslání – obrany své vlasti před vpádem maďarských bolševiků. U příležitosti 80. výročí vítězství ve druhé světové válce v Evropě je třeba plně uznat, že jeho odkaz a vzor diplomata a vojáka, který představoval, byl závazkem pro tisíce československých vojáků bojujících proti nacistickému Německu i pro hrdinky a hrdiny z odboje domácího.“

„I v dnešním dynamicky se měnícím světě a jeho nejistotách jsou nám Štefánikovy postoje stabilním pilířem, o nějž se můžeme opřít. Připomeňme si jednu z jeho mnoha myšlenek, jejíž odkaz překonává i 106letý odstup od jeho tragické smrti: ‚Kdo si myslí, že mu svobodu vybojují druzí, ten jí není hoden.‘“ zakončil Pilvousek s tým, že na dielo Milana Rastislava Štefánika nemožno zabudnúť: „Připravili bychom se tak nejen o nesmírně inspirující osobnost našich národních dějin, ale i o jeden z pilířů naší moderní státnosti.“

Po skončení spomienkového aktu došlo k symbolickému prípitku v priestoroch Štefánikovej hvezdárne, kde bola hosťom umožnená aj prehliadka jej priestorov. Pri vstupe sa nachádza aj miestnosť pripomínajúca túto výnimočnú osobnosť.

text/foto: Radovan Vojenčák