Ukrajinský denník, deň prvý: Zo spiacej Prahy do životom prekypujúceho Ľvova

Cesta na Ukrajinu sa neodporúča a je považovaná za riziko. Našťastie sú ľudia, ktorí ju podnikajú za účelom pomoci vojnou sužovanej krajine. Prinášajú sem nielen hmotnú podporu, ale hlavne morálnu. Každému padne dobre, keď vie, že v tom nie je sám.

Pôvodom Slovák, dušou svetoobčan Peter Szenasy, žijúci v Prahe, je tým, ktorý vidí, že už teraz treba s touto krajinou budovať naše budúce partnerské vzťahy. Peter je okrem iného aj starostom Sokola Křivoklát a starostom Sokolskej župy Budečskej a verí, že Ukrajinci zastavia ruských okupantov a nastane čas, keď bude treba dať najavo našu spoluúčasť na obnove.

Hlavne vďaka jeho snahe sa na Ukrajine obnovil Sokol. Najskôr v meste Malyn, následne v Žitomire, v procese je vznik sokolskej jednoty v Užhorode a počas jeho šiestej „misie“ na Ukrajinu, ktorej sme boli súčasťou, sme videli, ako sa možno budujú základy jednoty vo Veľkej Zubovščine.

Všade tu nájdete české stopy, ktoré sú predpokladom, že aj v tejto zemi bude mať prospešná organizácia svoju zahraničnú vetvu. Poďme si teda povedať, čo sme zažili na našej púti. Začneme paradoxne niekde pred jej koncom – v bode nášho návratu.

Po niečo len vyše štyroch hodinách spánku sme nasadli na šiesty deň do nášho „expedičného auta“ a vyrazili sme domov. Síce ešte hodinu a pol trvala tzv. „Komandirska godina“, čo je v podstate zákaz vychádzania, no čakala nás vyše tisíc kilometrov dlhá cesta domov a niekoľkohodinové čakanie na ukrajinsko-poľskej hranici. Myslel som, že konečne dospím chýbajúce hodiny, ale nešlo to.

Plný emócií z prežitého necelého týždňa na Ukrajine som sa díval na nočnú oblohu posiatu hviezdami. Na východe sa už pomaly brieždilo. A ja som rozmýšľal, či táto cesta priniesla to, čo som od nej očakával. Myslím, že áno, a dokonca predčila všetky moje očakávania. Je dobré prežiť si veci na vlastnej koži a vidieť realitu na vlastné oči. Aká teda je?

Je evidentné, že hoci sa Ukrajina nachádza vo vojnovom konflikte s Ruskom, územie ním teraz nezasiahnuté chce a potrebuje „normálne“ žiť. Nehovoriac o tom, že to aj musí, aby sa mohlo brániť pred agresiou svojho suseda, ktorý sa snaží plniť si vlhké imperiálne sny. Táto situácia môže byť poučením aj pre nás, keďže sa Rusi ani nesnažia skrývať svoju snahu postupovať ďalej. Minimálne túžia dostať sa na hranice svojho vplyvu počas sovietskej éry. Európu už roky nahlodávajú prostredníctvom hybridnej vojny a viaceré územia dostávajú postupne bez boja. No tu už odlietam vo svojich úvahách inde, než som chcel. Vrátim sa na začiatok nášho putovania.

Zbierali sme sa po ceste

„Sokolské srdce“ výpravy vyštartovalo z Prahy už v sobotu večer 26. apríla, hneď po zasadnutí Výboru ČOS v Tyršovom dome. Spolu s ním aj Petrova pravá ruka a spoľahlivý vodič expedičného vozidla – Holanďan Bart van der Hoeven (jeho meno dalo zabrať colníkom i recepčným, keď sa ho snažili vysloviť 🙂 ) – zastupujúci Sokol Křivoklát a Dagmar Toncarová zo Sokola Maxičky. Energická dôchodkyňa, ktorá je naďalej oddaná sokolskej myšlienke a je jeho aktívnou súčasťou.

Ich cesta smerovala do Valašského Meziříčí, kde sa v kaviarni Moravskej gobelínovej manufaktúry stretli s ďalšími dvoma členmi výpravy. Milan Pilmajer z Československej obce legionárskej bol účastníkom aj minulých výprav. Jaroslav Pomahač, tiež legionár, išiel na Ukrajinu po prvýkrát. Jaroslav a Milan sú zároveň aj kolegami – pracujú v spomínanej manufaktúre.

Ja som, žiaľ, vďaka pracovným povinnostiam nemohol ísť s nimi a pripojiť som sa mal až v nedeľu ráno v Hranici na Morave. V podstate som bol v rámci výpravy aj tak len ako pozorovateľ a fotograf.

Prebúdzam sa po pár hodinách. Spánku som veľa nedal. Domov som z práce prišiel až po polnoci a vstávať som mal po štvrtej. Našťastie som sa pobalil skôr a kontrola zbaleného bola zbežná, takže nabíjačka na foťák zostala, samozrejme, doma. Stačilo však dokúpiť kábel k tej mobilovej na prvej poľskej pumpe a problém bol vyriešený.

Bolo treba stihnúť prvé metro a dúfať, že všetko pôjde podľa plánu a stihnem vlak, ktorý vyrážal z Hlavního nádraží pred pol šiestou. Do metra som vchádzal niečo po pol piatej – v momente, keď jeho pracovník otváral vstupné dvere – a tak som sa ostýchavo spýtal, či už môžem vstúpiť.

Ešte som asi nezažil, že by som bol v metre sám. Našťastie sa ešte niekoľko ospalo pôsobiacich jedincov do príchodu prvého vlaku zjavilo a nebol som vo vagóne jediný. Praha proste ešte spala. Až na vlakovej stanici to začalo žiť a aj prvé slnečné lúče sa začali drať do ikonickej kupoly hlavnej stanice. Vlak vyrazil načas, v kupé mi robila spoločnosť vyzimená „punkáčka“, ktorá dospávala to, čo sa mne nedarilo.

Začítal som sa totiž do knihy slovenského reportéra Tomáša Forróa Spev sirén. Ide o pokračovanie jeho pohľadu na rusko-ukrajinský konflikt z roku 2014, ktoré malo názov Donbas – svadobný apartmán v hoteli Vojna. Je to veľmi znepokojivé čítanie a vo mne vyvolalo doslova vlny hnevu voči agresorom. Ani teraz tomu nie je inak a po pár kapitolách knihu odkladám. Doteraz som nenabral silu pokračovať v čítaní. Tomáš Forró je totiž majstrom v odkrývaní pozadia veľkých udalostí cez osudy jednotlivcov, ktorí sa ocitli v mlynčeku dejín.

Trochu som sa ukľudnil pri ďalšej knihe nazvanej Poklady Ukrajiny, kde som sa zoznamoval s dejinami krajiny, do ktorej som cestoval. Tu ma ale tiež prepadli chmúrne predstavy, koľko z kultúrneho dedičstva už novodobí barbari stihli zničiť.

Spanie sa tak odsunulo na neskôr. V Hranici už na mňa čakal zvyšok výpravy, a tak som sa po krátkom zoznámení usadil do dodávky na zadnú lavicu, kde ma obklopovali veci, čo sme viezli. Tu už prišli konečne aj driemoty. A takto to, s prestávkami, šlo snáď až po ukrajinskú hranicu. Medzitým sme v Krakove nabrali posledného člena – režiséra Jakuba Motejzíka. Ten sem priletel od Baltu, kam sa doplavil s kamarátom, ktorý si kúpil loď, tuším v Dánsku. Odtiaľ si priniesol aj nachladnutie, s ktorým statočne bojoval počas celej našej cesty. Napriek tomu točil všetko podstatné, a tak sa, predpokladám, dočkáme aj obrazového záznamu z tejto akcie.

Ukrajina žije, vojna sa zatiaľ pripomína sporadicky

Svišťali sme nerušene po diaľnici až k hranici, kde sme nakoniec strávili len niečo cez hodinu. Už na hranici nás miestni upozornili, že sú v konflikte, ktorý priniesol aj ohorené traktory, kombajny a inú poľnohospodársku techniku – teda zjavne samé „regulérne“ vojenské ciele z pohľadu okupantov.

My, čo sme na Ukrajine po prvýkrát, sa rozhliadame asi viac po rovine ubiehajúcej za oknom. Áno, vidno v prvých dedinách, cez ktoré prechádzame, že je tu iná architektúra. Veľa domov má svoje najlepšie roky za sebou, medzi nimi sa nájdu aj novostavby.

Cesty sú zrazu poslabšie – na takéto drgľovanie sme si už akosi odvykli, hoci ešte aj v tomto tisícročí bolo bežné aj u nás. Keď zastavujeme na veľkej pumpe, akoby sme sa ocitli takmer niekde inde v Európe. Moderná pumpa, autá tiež. Jedlo bolo výborné za z nášho pohľadu nízke ceny, len sme prišli v čase, keď sa tu akurát nahromadilo veľa ľudí. Medzi nimi aj skupina mužov, ktorí asi mierili do prebiehajúcej vojny.

Zatiaľ vidieť len záblesky toho, že sme v krajine, kde prebieha vojnový konflikt. Ešte sa nerozhučali ani zvuky sirén v našich mobiloch. Každý z nás mal totiž nainštalovanú aplikáciu, ktorá vás upozorňuje na prebiehajúci letecký poplach v oblasti, v ktorej sa nachádzate.

V podvečer sme dorazili v poriadku do Ľvova a ubytovali sa priamo v centre, v rovnomennom hoteli. My „reportéri“ sme boli ubytovaní spolu a tak to aj ostalo do konca. Po daní sa do poriadku sme sa zišli pri recepcii a spolu vyrazili na prehliadku mesta.

Mňa Ľvov doslova prekvapil a rozhodne ho odporúčam navštíviť. Prvé, čo sme uvideli, bola monumentálna budova opery, kde nám aj jeden ukrajinský otecko urobil spoločnú fotku.

Námestie pred operou bolo doslova posiate ľuďmi všetkých vekových kategórií. Všetci sa bavili medzi sebou, alebo len sedeli a užívali si slnečnú atmosféru – akoby práve týmto prirodzeným spôsobom dávali najavo, že sa nenechajú zastrašiť ruskou agresiou.

Deti sa bezstarostne naháňali, z obrovskej sochy národného barda Ševčenka si chlapci spravili preliezku. Speváčka obďaleč spievala precítené piesne. Vošli sme do úzkych uličiek, kde predzáhradky kaviarní a barov tiež nezívali prázdnotou. Našli sme si celkom príjemnú reštauráciu, kde sme sa výborne navečerali a začali sa spoznávať. Lacnou, no výbornou vodkou sme pripili na zdar výpravy, na slávu Ukrajiny a za smiešne peniaze sme sa skutočne výborne najedli.

Zatiaľ sa vonku zotmelo a tak sme sa prechádzali už nočnými ulicami. Stále na nich bolo dosť ľudí. Fotím si plastiku uprostred uličky. Pribehne k nej miestny chalan a zapózuje mi. Nechce fotku ani vidieť, len chce byť odfotený. S tým sa u nás už nestretnete.

Náhodou sme vošli do podniku, ktorý mal otapetované steny zmesou zaujímavých fotiek. Na poschodí prebiehal jazzový koncert. Atmosféra v zaplnenom sále bola elektrizujúca. Ďalšie pripomenutie toho, že Ukrajina žije – a zaslúži si žiť normálnym životom.

Nastal ešte presun na šláftrunk. Ja som skúsil po pitieľnom miestnom pive aj Litovel, ktorý neviem, či je exportovaný až z Čiech, ale dal sa.

Čakalo nás skoré vstávanie a hlavne na udalosti nabitý prvý plnohodnotný ukrajinský deň. Takže sme sa na to išli vyspať. Napriek očakávaniam, že nás v noci prebudí letecký poplach, nestalo sa tak. Ešte sme neboli dostatočne ďaleko vo vnútrozemí – i to sa malo hneď na druhý deň zmeniť.

text/foto: Radovan Vojenčák