Menu Zavrieť

Z očí do Heľeniných očí

Pred novembrovou koncertnou zastávkou kapely Heľenine oči v pražskom Rock café sme mali príležitosť porozprávať sa s jej spevákom Martinom Mihalčínom

Na dlhší kus reči o kapele, ktorá šliape na viac ako 100 percent, no pritom sa nesnaží tlačiť do priazne médií.

PRAHA. Pred novembrovou koncertnou zastávkou kapely Heľenine oči v pražskom Rock Café sme mali príležitosť porozprávať sa s jej spevákom Martinom Mihalčínom nielen o jej koncertovaní v Čechách,  fungovaní tejto populárnej kapely, jej najnovšom albume či plánov do budúcnosti. Reč prišla aj na aktuálnu situáciu na Slovensku.

 Ste opäť v Prahe, po akom čase tu hráte?

Neviem teraz rýchlo čo na to povedať. Tento rok máme za sebou už asi 112 koncertov, ale nie som si celkom istý. A čo sa týka Prahy? Minulý rok sme nehrali v Prahe, posledný koncert bol pár rokov dozadu.

Hrali ste už aj predtým v Rock Café?

Nie, nie. Tento rok sme si tipli, že tento priestor môže byť dobrý aj kapacitne, viac menej aj s celým vybavením, ktoré tu je a myslím si, že to tu bude dnes dobré, lebo nám povedali, že je vypredané.

 V Čechách nehrávate až tak často, je na to nejaký dôvod?

Problém je ten, že v čase hlavnej koncertnej sezóny, kedy by sme sem mohli chodiť na letné festivaly, tak ja radšej na Slovensku vybavím viac koncertov počas jedného dňa. Hrávame často „dvojáky“ a dokonca „trojáky“. Cestovanie zo Slovenska do Čiech, a naspäť je totiž dlhá trasa a predražuje sa to. V zásade sa nám s kapelou skôr oplatí plnohodnotne vykryť to Slovensko a Čechy riešime v podstate okrajovo. Keď máme koncert napríklad v Trnave, tak je nám ťažko ísť hrať potom napr. do Českých Budejovíc.

Už teraz mám napríklad dobre vykrytý celý budúci rok, vrátane leta. Začiatkom septembra chystáme v rodnom Prešove dokonca vlastný festival, nazvaný Helfest.

Cez zimu chcete mať oddych, alebo hrávate koncerty aj počas tohto obdobia?

Už som spomínal, že tento rok to už bolo cez 112 koncertov a musíme si nechať čas aj na nové pesničky a samozrejme si chalani chcú aj oddýchnuť. V zásade ide o to, že keď si pozrieš koľko koncertov hráme, väčšinou sú to víkendy. Niekedy odohráme aj 11 koncertov za sebou a potom chce človek aj vypnúť.

Chceli sme trochu potešiť našich fanúšikov aj tu. Máme totiž od nich strašne veľa výziev, kedy už prídete do Prahy, Brna… Tak sme tieto koncerty chceli urobiť pre nich. Ale teším sa na to, že prídu voľnejšie mesiace, aj keď na december máme ešte veľa firemiek. Počas prvých mesiacov budúceho roka však dúfam, že budeme mať čas na to, aby sme robili nové skladby.

Takže ste v podstate v jednom kole. Bavi vás to ešte?

Dokolečka dokola. My sme stavaní akoby festivalová kapela. Nechodím do médií, neriešim žiadne výstupy do televízie, mňa to v podstate nebaví, je to o hudbe a nie o robení nejakej show.

Neschystáš sa teda niekde variť? (smiech)

Je možné, že kebyže by to produkoval nejaký kamarát a oslovil by ma, tak sa to môže stať. Lebo kamarátom sa mi ťažko odmietajú veci, ale netlačím sa týmto smerom, však v Teleráne myslím, že sme neboli ani raz. Nemyslím si proste, že je to potrebné. My chceme dostať ľudí našou hudbou.

Ako koncertná kapela ich potrebujeme dostať na náš koncert, aby si to vypočuli, aby si skúsili tu emóciu ktorú im dávame a oni nám ju dávajú naspäť. A na základe toho si zbierame tých fanúšikov na ktorých nám ako kapele osobne záleží. Čiže nie na tých prelietavých čo majú chvíľu radi toho, chvíľu toho, ale zbierať si tých našich verných fanúšikov, ktorí chodia na naše koncerty a tých si vážime najviac.

Frontman kapely Heľenine oči Martin Mihalčín
Frontman kapely Heľenine oči Martin Mihalčín. FOTO: Radovan Vojenčák

Myslím, že to sa vám aj darí. A hlavne ako ste ku každej skladbe z posledného albumu Cirkus 22  urobili klip, a výborná bola vaša reakcia na najúspešnejší z nich, tzv. Langoš výzva počas ktorej mohli fanúšikovia napodobniť vašu pôvodnú klipovú choreografiu a najlepší vyhrať koncert  bola podľa mňa enormne úspešná. Ako to vnímaš ty?

 To sú skôr také moje marketingové hrátky, keď to mám tak nazvať. Mňa to svojím spôsobom stále baví vymýšľať ako niečo vylepšiť, ako tu kapelu o maličký stupienok, nie o veľký, lebo to sa ti potom vráti, ale pomaličky o stupienok posúvať niekde stále bližšie k ľuďom a stále aby sme boli lepší a lepší. Na budúci rok sme si dokonca vymysleli vlastný festivalík s ktorým obídeme Slovensko.

Zhodou okolností, keď si tie klipy spomenul, tak tie klipy vznikli tak, že my sme mali pripravené, že ideme vydávať nový album, ale začala vojna na Ukrajine a prišlo nám dosť netaktné aby sme práve v tej emócii ktorú ľudia prežívali, vydali album, ktorý je plný veselých úsmevných vecí. Nesedelo mi to proste k tej situácii. A zase, nesedelo mi ani to, že počkáme dva – tri mesiace, ale aj tak, nebude len tak sedieť, nebudeme čakať kedy to prejde. Tak sme si povedali, OK, vytvorilo sa nám nejaké trojmesačné okno, tak sa to snažme nejakým spôsobom vyplniť, tak natočme nejaké klipy.

Tak som začal nad každou pesničkou rozmýšľať a začal som si písať o čom by mohol ten a ten klip byť a urobím si o tom nejaký prehľad. Niektoré klipy sme už mali nahraté z tým 15-tich skladieb na albume, ale nejakých 12 ostalo bez klipu. Na každých z tých 12-tich som si urobil nejakú predstavu akoby to mohlo vyzerať a potom na konci to nejako zhrnieme, že ktorý z nich reálne natočíme. A zistil som, že sa tomu venujem tak dlho, že som na každú pesničku mal vymyslený námet a povedal som chalanom, že máme na to tri mesiace, tak akože, poďme to natočiť všetko.

V zásade sú chalani z kapely super, že s takýmito šiši nápadmi súhlasia. Pomerne dobre  všetko vyšlo aj preto, lebo sme nemuseli  platiť veľký realizačný štáb, lebo jeden z chalanov bol vedúci dopravy, ďalší behal s odrazkou, svietil. My sme si v podstate z kapely urobili televízny štáb, celé sme si to vyskladali sami. Jedine sme mali jedného externého kameramana, Peťa Rončíka, ktorý zhodou okolnosti niekedy s nami hrával na gitaru, takže dá sa tvrdiť, že kapela si natočila sama klip.

Keď už sme spomenuli Langoš výzvu, ako ste sa vy pripravovali na natočenie samotného klipu? Nakoľko je to jednozáberovka, ako dlho ste to museli skúšať?

My sme to skúšali tak, že choreografiu vymýšlal so mnou moj kamarát Viliam Mikula, ktorý je choreograf Poddukelského umeleckého ľudového súboru – PUĽS. Spolupracovali sme už na inom klipe, tak sme ho oslovili. Povedal som mu, že moja predstava je, že pôjdeme po ulici, tu budeme kráčať, jednoducho, takýto krok a tu na tomto mieste potrebujem urobiť jednoduchú otočku, aby sme mohli kráčať ďalej, no a na konci som chcel, že sa k nám ešte pridajú  jeho ľudia, ktorí urobia niečo komplikovanejšie. Myslím si, že moje zadanie veľmi dobre spracoval.

Spolu s bubeníkom sme sa potom u Vila pri zrkadlovej stene naučili viac menej, že čo máme robiť a potom som choreografiu zase učil samostatne chalanov až kým sme neboli úplne istí, že to máme tak vžité, že sa už nevenujeme tomu, čo robíme, aby sme to vedeli všetko spojiť dohromady. A keď nám začali po zverejnení chodiť nápady ako deti tancujú pred obrazovkami našu choreografiu nebolo už ďaleko k vymysleniu Langoš výzvy. Tú nakoniec vyhrala choreografia, ktorú som ja ani nemal na prvom mieste, ale vzišla po spočítaní bodov každého koho sme zapojili do hlasovania.

Myslím si, že celý album je vyrovnaný a každá pesnička si klip aj zaslúžila. Ako to vnímaš ty?

V prvom rade ďakujem. Myslím, že za to môže fakt, že je to výsledok štvorročnej roboty. Mali sme čas všetko vylepšiť. Je to výber až zo  60 skladieb. Z nich sme vyberali na CD tie, čo sú podľa nás najlepšie.

Keďže sme Slovensko v Prahe a venujeme sa pôsobeniu Slovákov v Prahe tak nám nedá dať aj nasledujúcu otázku. Váš gitarista Jakub tu žije už päť rokov, je nejaký logistický problém s jeho cestovaním na slovenské koncerty, alebo je to všetko v pohode, stíha to?

Myslel som si zo začiatku, že bude, ale prekvapivo je natoľko zodpovedný, že stále si dáva veľkú časovú medzeru, aj keby náhodou nešiel vlak, alebo niečo podobné, tak to vie vyriešiť iným alternatívnym spôsobom dopravy. Poklopem, je to zatiaľ takto super.

Je to jediný člen kapely, ktorý žije mimo Prešov odkiaľ kapela pochádza?

Ja som v Bratislave, Jakub je v Prahe, Riško trubkár je v Košiciach, trombonista je v Levoči a ostatní sú v Prešove. Ale stále sa považujeme za prešovskú kapelu, ten zo seba nedostaneš kamkoľvek z neho odídeš.

Je to asi dosť náročné na skúšky. Kde vlastne ako kapela skúšate, v Bratislave?

Ono je to také diskutabilné… V zásade my reálne ako majú iné kapely skúšky nemáme. Z jedného dôvodu, že všetci chalani čo sú v kapele, sú strašne šikovní hudobníci ktorí skúšajúci doma. Bubeník si chodí každý deň na štyri hodiny zabúchať, gitarista si stále rieši svoje, popritom nahráva aj iné veci, basák cvičí, učí sa aj na kontrabase, proste chalani makajú. Tým pádom, my keď máme skúšky, tak si len napíšeme, prejdite si tieto pesničky a už každý príde pripravený a naučený a už sa to nemusíme učiť spolu s jedným človekom ktorý to nevie, každý sa to má naučiť doma a potom už keď prídeme na skúšku aby sme sa navzájom nezdržiavali od svojho života, každý máme svoje rodiny.

My sa za celý rok stretneme mimo koncertov možno 12 dní počas ktorých riešime niečo iné. Teraz napríklad budeme mať skúšku len preto, že ideme dve pesničky upravovať do jemne inej formy. Chalani tie pesničky vedia, doma si ich prejdú, ja si prejdem text, všetko si to nacvičíme, prejdeme a tým pádom keď už prídeme na tú skúšku, tak už sa nezdržiavame, rovno to vieme na prvýkrát zahrať.

Chápem princíp kapelných skúšok, že je to taká kultúra, že prídeš, dáš si pivko, pokecáš, ideš vonku zafajčiť, potom sa vrátiš, zase niečo zahráš, pokecáš… Keď si spočítaš potom tie hodiny, ktoré tam stráviš a aj keď zarátaš aj cestovanie na ne, tak zistíš síce, že tie čo kapely skúšajú takto, tak polovička času, ktorý môžeš stráviť zmysluplnejšie je akoby zahodená.

Tak ešte jedna doplňujúca otázka k tomu. Hovoril si, že idete pripravovať nový album budúci rok, že si chcete nájsť nejaký čas, toto ako riešite prípravu skladieb naň?

My sme si naištalovali všetci ten istý počítačový program v ktorom pracujeme, s tým že keď je nejaký nápad alebo návrh, že máme nejaké prvé demo, ja tam dám nejaký základ na gitare, dohrám tam basu, naťukám tam základ bubnov, lebo ja u seba v štúdiu bicie nemám, proste tam niečo naťukám na klávesoch.

Urobím hrubú konštrukciu, možno ešte vyhrám dychy keď mám chuť, keď nie tak nie a pošlem to následne gitaristovi. Gitarista zoberie moju gitaru, prehrá ju takže je 16x lepšia samozrejme, lebo ja nie som gitarista on je, takže zahrá to tak, že je to perfektné, ešte mi dá k tomu, že ja by som dal k tomu toto a toto, to sa spripomienkuje, pošle sa to basákovi, ktorý zoberie moju basu a povie tak toto nie :-D.

Samozrejme sa nahrá iná basa a potom finálne vyberieme a tak to ide po kuse cez všetkých členov kapely a potom keď je tá skladba hotová ešte raz sa to pošlem všetkým členom kapely, nech si to popočúvajú a ešte sa to môže dolaďovať. Myslím si, že nám to vyhovuje v tom, že nemusíme si všetci hľadať konkrétny čas, kedy sa stretneme, lebo je nás sedem hudobníkov.

Takže v tomto vám nové technológie pomáhajú…

Keď už to máme celé vymyslené, tak sa teda stretneme na tej skúške, ale už naučené, že toto je fixný projekt, chalani to už vedia zahrať na prvýkrát. Všetko tak „tuníme“ v tej kapele, že sa snažíme stále to vylepšovať a aj keď náhodou vznikne nejaký maličký problém, tak proste sa nehádame o tom probléme ale riešime ako v budúcnosti ten problém odstrániť. A toto nás proste celé tlačí dopredu.

Ešte sa na chvíľku vrátim na Slovensko, kde v poslednej dobe rezonujú udalosti ako napríklad Tepláreň. Nechcem to nejakým spôsobom rozoberať. Mňa len zaujíma, či nemáš pocit, že slovenská spoločnosť zhrubla?

 Veľmi to vnímam, ale nevnímam to na koncertoch, nakoľko my sa na koncertoch snažíme dávať ľudom čo najviac tej našej dobrej energie, lebo my z toho máme radosť, keď hráme.  Chceme aby aspoň v danom momente boli v pohode, aby si troška vypli hlavy, aby sa potešili. Snažíme sa nerozlišovať, že ty si za nich a ty si za nich.

Ono proste hudby sa to netýka, aké ty máš politické alebo sociálne preferencie. Lebo v zásade ja vychádzam z toho, že my by sme reálne nemali odsudzovať človeka, za jeho myšlienky, keďže žijeme v demokracii. Samozrejme sa musíme zamýšľať aj nad tým odkiaľ tie myšlienky má, že môže to pravdaže byť jeho bublina, ktorá ho donútila uveriť niektorej dogme, nejakej veci. Finálne nemusí byť vo vnútri zlý človek, len proste vstrebal informácie získané napríklad v dedinskej krčme.

Niektoré veci si myslím do tej hudby nepatria. Na druhej strane zase aj my máme pesničku, ktorá je spoločenská, nehovorím politická, to je rozdiel.  Pre mňa politická pieseň je iná oproti spoločenskej alebo občianskej. Kde občianska pieseň je podľa mňa NAKA z posledného albumu, ktorá jednoznačne nehovorí o tom, že by som chcel do týchto alebo do týchto šprtať.

Hovorí o tom, že keď niekto nezaplatí faktúru za telefón, tak mu príde exekúcia. Ale keď niekto ukradne milióny, alebo miliardy v tomto štáte, akoby sa v podstate nič nedialo. Už je tam toľko tých káuz, že je to také množstvo, že jedna kauza len prekrýva ďalšiu a už v podstate mi všetci v tej spoločnosti máme pocit, že sa nič nedeje, že je to len kauza za kauzou a už strácaš ten pocit, že žiješ v normálnej spoločnosti.

Máš pocit, že všetci okolo kradnú a nedá sa s tým nič robiť lebo zavrú z desiatich jedného. Toto je skôr poukázanie na to, že osobne si myslím, že toto cíti 95% populácie Slovenska a asi aj Čiech. A toto je len také občianske zhrnutie toho pocitu, s ktorým si myslím, že sa ľudia stotožnia a preto tá pesnička má svoj zmysel a dopad, lebo ti ešte viac poukazuje na to, čo je problém tejto spoločnosti.

Aký je presne ten problém?

Problém je, že mi nemáme politickú kultúru na Slovensku a tiež že kauza prekrýva kauzu a v zásade sú všetci rezignovaní z toho. A tú svoju frustráciu, ktorú ľudia držia v podvedomí, tak dávajú vonka cez rôzne nezmyselné ale totálne nezmyselné veci. Hádajú sa či bude v nedeľu zatvorené alebo otvorené, potom riešia či je niekto gay alebo nie je, či to sú fašisti, alebo nie sú, ale podľa mňa je fašista úplne niekto iný.

Posledná otázka k tejto téme. Vidíš to optimisticky, preklopí sa to ešte niekedy do pozitívna?

Myslím si, že staré  príslovie, že ryba smrdí od hlavy, má svoj zmysel a myslím si že keď sa zmení rétorika politickej kultúry na Slovensku, tak sa prestanú ľudia hádať na hlúpostiach. V podstate kebyže sa každý stará o svoj život, o svoju prácu, o svoje okolie, o svoju rodinu a neriešil by životy tých iných okolo seba, tak by sa nám podľa mňa všetkým žilo lepšie. Čiže to je v zásade len to, každý je múdry v globálnych témach, ktoré sa ho netýkajú, čomu ja celkom nerozumiem.

Prioritne sa snažím starať o svoju rodinu, prioritne sa snažím žiť svoj život ako najlepšie  viem, Skôr bojujem s časom a potrebujem aby deň mal 32 hodín. Ja nemám čas niekde vypisovať na Facebooku hejterské komentáre, chrstnúť svoju vlastnú frustráciu do niekoho iného, niekde inde na verejný priestor, často aj pod iným menom. Čo je ešte viac dehonustujúce pre toho človeka ktorý to napísal, lebo sa hanbí za svoj názor, čo už je úplne na hlavu.

Čiže v zásade mi ide o to, že kebyže sa každý staral viac o seba, našiel by si napríklad nejaký koníček aby mal menej času sa „vygrciavať“ na verejnom priestore. Lebo aj ten Facebookový priestor bol na začiatku fajn. Chodili tam mladí ľudia, bola to taká chváliaca nástenka, také „chválitko“, ale ako náhle sa do toho, a to nemyslím ako urážku, zapojila staršia generácia, teda 50 a vyššie, tak oni ako by tú svoju frustráciu preniesli tam, a z „chválitka“ sa stalo ich „liečitko“. A teraz sa tam stále bijú, a je to už taký ten priestor, v ktorom ja už napríklad nechcem byť. Nemám na to ani čas ani náladu. Myslím si, že tieto sociálne siete prispievajú k tomu, že je celá táto spoločnosť diverzifikovaná, tak isto politická kultúra, ktorá sa  dostáva do čoraz väčšieho bahna. Tí ľudia už majú také verbálne prejavy, ktoré by som čakal v poslednej dedine pri nejakom stole.

Na záver nejaký odkaz pre fanúšikov, nie len pražských?

Pozitívne je to, že aby som premostil na to, čo som hovoril, skúste čím viac vnímať tu a teraz svoj vlastný život, a zoberte si čo najviac zábaviek čo vám život ponúka, lebo je len jeden a neriešte životy ostatných a bude vám lepšie.

FOTOREPORTÁŽ: Heľenine oči v Rock Café

ZDROJ: Slovensko v Prahe, foto: Radovan Vojenčák

 

Súvisiace články