Umenie spájalo úspešne už po štvrtý krát, slovenská stopa bola ešte výraznejšia a nežnejšia

V Kostelci nad Černými lesy sa v predposledný májový víkend už po štvrtýkrát stretli v bývalej Vondráčkovej továrni tvoriví ľudia na akcii príznačne pomenovanej Umění nás spojuje. Tradične na nej prevládali fotografi, ale okrem nich tu vystavovali maliari, sochári, rezbári alebo i šperkári.

Zišli sa tu ľudia z rôznych kútov Česka a dokonca i Slovenska. Počasie podujatiu prialo nadmieru a po predchádzajúcich ročníkoch, keď sa s obavami pozorovala obloha, tentoraz by nejaké oblaky padli i vhod.

Takmer dokonalá oáza umenia

Prostredie, v ktorom sa vystavujúci i návštevníci stretli, im po roku znovu ukázalo doteraz skryté zákutia a otvorilo i nové vnútorné priestory, kde sa dalo ukryť pred slnkom. Mohli si tam nielen pozrieť vystavené diela či stánok s fotoknihami, ale hlavne porozprávať sa s vystavujúcimi. Príjemnou novou vychytávkou bol bar-bistro na brehu rybníka.

Mnohí z nich sa poznajú z predchádzajúcich ročníkov, a tak o vzájomné debaty nie je tiež nikdy núdza. Továreň sa proste v tento deň stane príjemným útočiskom pred okolitým svetom a dokonale napĺňa posolstvo akcie. Inak tomu nebolo ani na tomto ročníku, hoci sa počet vystavujúcich oproti predchádzajúcim ročníkom poriadne navýšil.

Milé bolo stretnúť aj známych z radov fotografov, ktorí síce nevystavovali, ale prišli sa pozrieť na tvorbu iných a i s nimi prehodiť nejaké to slovo.

Je potešiteľné, že sa táto akcia už stala pojmom aj pre miestnych, ktorí ju navštevujú v narastajúcom množstve.

Slovenská stopa znežnela

Keďže má naša stránka názov spojený so Slovenskom, radi sa zameriavame na tzv. „slovenskú stopu“, ktorá už nezmazateľne patrí i k nadpisom článkov o tomto vydarenom podujatí.

I tento rok bola vďaka fotografovi Vladimírovi Škutovi, „zakladateľovi“ tohto festivalu umenia, výrazná a hlavne sa potešiteľne rozrástla o ženský prvok v podobe výborných fotografiek. Jana Rajcová, Tatiana Fatinova Šťastná a Michaela Glogovská sa medzi ostatnými rozhodne nestratili, skôr naopak.

K nim môžeme v rámci tejto stopy prirátať Vladimírove fotografie (ktorý rád vystupuje pod umeleckým pseudonymom Vlad Von Tier), až skoro mystické olejotlače Laciho Viszockého a tiež i každoročná účasť našej redakcie od prvého ročníka v podobe autora týchto riadkov.

Na záver zostáva už len skonštatovať, že toto unikátne podujatie rozhodne stále stojí za návštevu a stáva sa rešpektovaným v čoraz širšom okruhu záujemcov o umenie. Už teraz sa tešíme na jeho budúcoročnú návštevu.

Táto akcia je už neoddeliteľnou súčasťou môjho bytia

Vladimír Škuta síce pochádza z Ružomberku, ale s Kostelcom sa už cíti zrastený a jeho priateľská atmosféra mu vyhovuje. S miernym odstupom sme mu poslali niekoľko otázok. V odpovediach zhodnotil tento ročník a i načrtol plány do budúcnosti.

Ako si spokojný s týmto ročníkom?

Myslím, že som viac spokojný ako nespokojný. Trošku ma mrzí, že sa našlo pár ľudí zo zoznamu vystavujúcich, ktorí sa mi vôbec neozvali, a týmto im zaniká možnosť vystaviť na akcii Umění nás spojuje. Napriek tomu cítim radosť, že sa podarilo kopec vecí pripraviť, je to totálna pecka a ženie ma to vpred.

V čom vidíš rozdiel a progres v porovnaní s tým predchádzajúcim?

Tento rok je to veľký posun vpred. Ako prvá vec bola sprístupnená ďalšia miestnosť, ktorá je väčšia ako prvý ateliér. Druhou vecou bola priechodnosť od rybníka do veľkého a malého ateliéru. A bonus pre maškrtné jazýčky priamo pri rybníku (pivko, limča a klobásky). Aby som nezabudol, tento rok sme spustili naše webové stránky a máme aj krásne nové logo akcie. Za mňa totálna radosť. Za webovky patrí vďaka Ondrovi a Viktorovi, ktorí sú neoddeliteľnou súčasťou nášho tímu.

Čo vlastne pre teba znamená táto akcia a v čom je podľa teba jej najväčší význam pre teba a pre mesto?

Táto akcia je už neoddeliteľnou súčasťou môjho bytia a najväčší význam samotnej akcie je o stretnutí a prepojení ľudí, ktorí milujú umenie, majú chuť niečo vystaviť a stretnúť sa. Filozofia, s ktorou sme zakladali túto akciu, sa nemení. Stále je tam tá chuť a vášeň. Pre mesto má veľký význam, pretože sa na jednom mieste stretne kopec zaujímavých umelcov. Bohužiaľ, vedenie mesta to takto nevníma a nezaujíma sa o to. Čo je škoda…

Mal si aspoň chvíľu čas si pozrieť vystavené diela? Ktoré ti najviac utkveli v pamäti?

Čas som si našiel a pár diel som si prešiel. No, bohužiaľ, nestihol som vidieť všetko. V pamäti mi utkvelo pár diel, asi najviac súbor Tomáša Rechtáčka o problematike príjmu potravy. Obrazy Katky Groholovej, potešil ma svojimi fotkami Michal Jedlička and mohol by som menovať ďalej… a to by bolo asi na knihu (smiech).

Veľkým plusom akcie je i miesto konania, ktoré sa zveľaďuje každým rokom. Ako vnímaš spoluprácu s majiteľom tohto unikátneho priestoru?

Jan Novák ako majiteľ Vondráčkovej továrne je samé prekvapenie. Rok čo rok nám ponúkne, čo môžeme využiť, a moc si túto spoluprácu ceníme. Bez jeho vytrvalého ducha by to nebolo ono. Tak mám radosť a ďakujem mu moc za všetko to, čo pre nás robí.

Komu všetkému by si rád poďakoval?

Veľká vďaka patrí mojej parťáčke Terke, spoluorganizátorke, Ondrovi a Viktorovi, ktorí nám priniesli do tímu nový vietor do plachiet a sme za vás moc radi… a všetkým vám, čo ste súčasťou našej umeleckej rodiny. Ak som náhodou na niekoho zabudol, tak sa vopred ospravedlňujem.

Vidíš priestor na zlepšenie v budúcom ročníku, alebo už podľa teba akcia dostala svoju v podstate stabilnú podobu?

Tento rok je u mňa taká zmena, že ešte pred začatím štvrtého ročníka si už v hlave riešim zoznam vystavujúcich na piaty ročník. To sa ešte nestalo, ale tak nejako to vnímam ako symbolický posun ďalej.

Teší ma, že je veľký záujem vystaviť u nás, a ako som hovoril na prednáške, ktorú som mal o tomto podujatí v Českom Brode, musím proste selektovať a byť tým katom. Nemôžem povedať, že akcia dostala stabilnú podobu… stále máme čo zdokonaľovať… a to nás ženie vpred…